NPD documents search: Váž. tr., 19 (1937)

Čís. 5808.

Profesor poverený správou študentského internátu, zriadeného a spravovaného štátom, vykonávajúcim tak verejnú sociálnu pečlivosť, je veřejným úradníkom v smysle § 461 tr. zák.
Subjektivná stránka skutkovej podstaty zločinu sprenevery v úřade podla § 462 tr. zák.
(Rozh. zo dna 3. februára 1937, Zm IV 758/36.)
Najvyšší súd v trestnej věci pre zločin sprenevery v úřade zmátočnú sťažnosť obžalovaného čiastočne odmietol, čiastočne zamietol.
Z dovodov:
Zmatok podla § 384, čís. 9 tr. p. uplatňuje obžalovaný len preto, že odvolací súd zamietol jeho návrh na doplnenie dokazovania dotazom na školský referát o tom: 1. či je pravda, že prevádzaním internátu móže štátu vzniknúť strata alebo zisk a či podnik je iba příležitostný, alebo bol zriadený zvláštnym zákonom alebo nariadením; 2. či správca tohoto internátu pri právnych úkonech vystupuje ako súkromná osoba i bez predchádzajúceho súhlasu školského referátu; 3. či bolo úradnou povinnosťou obžalovaného spravovat’ internát, alebo či konal v tejto úlohe ako zmocněný správca a či tento poměr mohol byť zrušený oboma stranami kedykolvek.
Zmátočná sťažnosť je bezdovodná. Po právě pokračoval odvolací súd, keď hťadiac na dokazy už převedené a zvlášť i na sdeleme zemského úřadu a výpověď svědka M. nenariadil navrhované doplnenie dokazovania a neporušil tým žiadnu zásadu podstatnú so stanoviska obhajoby, lebo už z týchto převedených dokazov správné dovodil, že internát, ktorého správa bola sverená obžalovanému jako profesorovi obchodnej akademie, pri ktorej bol internát zriadený, nebol podnikom příležitostným, vedeným podla zásad súkromopodnikaterských, ale bol ústavom zriadeným a spravovaným štátom; štát za nemajetných žiakov do něho platil a mal teda internát ráz veřejnej pečlivosti, vykonával úkony humánně. Právom preto považoval odvolací súd obžalovaného za veřejného úradníka v smysle § 461 tr. z. Pri tom nezáleží na tom, či internát bol zriadený zvláštnym zákonom, či jeho prevádzaním mohla štátu vzniknúť strata alebo hmotný zisk, či obžalovaný skutočne vystupoval pri správě internátu voči osobám třetím jako osoba súkromná a či jeho služebný poměr jako správců internátu mohol byť zrušený ktoroukolvek stranou podla lubovole.
Veřejnými úradníkmi podla § 461 tr. z. totiž sú jednak tí, ktorí podla svojho úřadu, podla svojej služby alebo podťa zvláštneho příkazu sú povinní vykonávat’ štátne úkoly verejnej správy alebo spravedlnosti, alebo úkoly niektorého municípia alebo obce, a jednak tí, ktorí u veřejných základín, nemocníc, alebo ústavov pre choromyseťných, spravovaných priamo štátom, municípiom, alebo obcou, sú ustanovení jako dozorcovia, lekári, úradníci, alebo sluhovia.
Úkoly verejnej správy sú však buď také, ktoré tesne súvisia s mocou rozkazovacou alebo donucovacou, alebo také, ktoré majú ráz verejnej opatery (pečlivosti), totiž vykonávajú určité verejnoprospešné, kultúrne, filantropické, humánně, alebo podobné všeobecne prospěšné úkony.
Osoby vykonávajúce u ústavov verejnej opatery (pečlivosti) uvedené úkony sú v smysle trestného zákona veřejnými úradníkmi, keď táto veřej noprospešná opatrovnídía činnost’ stojí pod vedením, alebo dozorom verejnej správy, čo sa vzťahuje i na případ obžalovaného, keďže internát, ktorého obžalovaný bol správcom, bol zriadený a spravovaný štátom.
Nevyhovením návrhu neholá preto porušená žiadna zásada podstatná zo stanoviska obhajoby.
Pokial sťažovateť z dóvodu zmátočnosti podla § 385, čís. 1 a) tr. p. napáda rozsudok vrchného súdu po zákone, je zmátočná sťažnosť bezzákladná.
Sprenevery v úřade podla § 462 tr. z. dopustí sa veřejný úradník, ktorý spreneverí (tedy si bezprávné přivlastní) peniaze alebo inú vec peňažitej ceny, ktoré mu boly pre jeho úradnú vlastnost odovzdané alebo ktoré mu boly dané do správy alebo do úschovy. Táto skutková podstata trestného činu bola v tomto případe naplněná tým, že si obžalovaný sverené peniaze ponechal a nadriadenému úřadu vyúčtoval, ako keby ich bol vyplatil. To, že práce, za ktoré boly peniaze vyúčtované, boly skutočne vykonané a že účtovaná odměna za tieto práce bola primeraná, nevylučuje skutková povahu sprenevery, pokial peniaze neboly vyplatené tak, ako boly vyúčtované. Nie je tu rozhodné ani to, či osoby, ktoré pre internát vykonaly dotyčné práce, uplatňovaly alebo budú uplatňovat’ nárok na mzdu proti státu, v mene ktorého bol internát spravovaný.
Obžalovaný neviedol správu internátu vo vlastnom mene ani na vlastný účet, ale ako zmocněnec státu, tedy ako veřejný úradník na cudzí účet, a osoby, ktoré vykonaly prácu pre internát, malý nárok proti jeho zmocňovatelovi. Z toho plynie, že zo smlúv, ktoré obžalovaný ako zmocněnec a veřejný úradník uzavřel s inými osobami, ktoré malý vykonať prácu pre internát, nevznikol súkromoprávny poměr medzi nimi a obžalovaným. V dosledku toho nebolo tu predpokladov kompenzácie, lebo robotníčky nemalý nároku proti obžalovanému. Ináč podla zistení odvolacieho súdu pohradávka obžalovaného oproti N. z titulu poskytnutého bytu, otopu a světla ani nebola presne určená, takže by ani nemohla byť kompenzovaná.
Ani pokial ide o subjektivnu stránku trestného činu nie je zmátočná sťažnosť základná.
Ku skutkovej podstatě sprenevery nevyžaduje sa po subjektivnej stránke zvláštny úmysel bezprávného privlastnenia cudzej věci hnutelnej, ale stačí vedomie materiálnej bezprávnosti, t. j. pachatel’ musí si byť vědomý toho, že vtedy, keď si přivlastňuje cudziu vec hnutelnú, koná hmotné protiprávné.
Že si obžalovaný bol vědomý bezprávnosti svojho konania, plynie jednak z toho, že srážal N-ovej sumy patriace jej za pranie i vtedy, ked ešte nebývala v jeho dome, a nemohol mať teda proti nej ani domnělého nároku; jednak z toho, že ju alebo jej měno na stvrdzenky o výplatě peňazí róznym sposobom podpisoval, poťažne nechal podpisovat’; ďalej z toho, že potom, keď bolo na něho učiněné trestné oznámenie, hradel primať N. k tomu, aby mu podpísala prehlásenie, že dala jeho dcére zmocnenie k podpisu svojho měna na stvrdzenkách, za čo jej srúbil 2000 Kč; a napokon z toho, že od februára 1931 platil N-ovej za pranie prádla 550 Kč mesačne hotovými peniazmi.

Citace:

čís. 5808. Rozhodnutí nejvyššího soudu československé republiky ve věcech trestních. Praha: JUDr. V. Tomsa, právnické vydavatelství v Praze, 1937, svazek/ročník 19, s. 81-83.