Č. 3953.

Stavebné právo. — Administrativně pokračovanie (Slovensko): Rozhodnutie župného úřadu vo věci Stavebné j podľa stav. statutu města Košic nie ji konečné.
(Nález zo dna 26. septembra 1924 č. 16322.)
Prejudikatura: Boh. 3261 adm.
Vec: Žofie G. a Helena R. v Košiciách proti župnému úřadu v Košiciách stran stavebnej záležitosti.
Výrok: Napadnuté rozohodnutie zrušuje sa pre vadnost pokračovánia.
Dôvody: Městský notářský úřad v K. dna 21., aprila 1923 ako I. stupňová vrchnost v smysle § 29 stavebných štatútov města K. č. 2847/1885 nariadil v dome č. — otvorenie a vyprázdenie hlavných schodov, tak aj so schodmi bezprostředné spojenej chodby na gánok k dvorným bytom vedúcej, potažmo uvedenia týchže do pôvodného a povoleného stavu a dľa § 65 cit. stav. štat. zaviazal majitelku domu a sť-lky ako prenájemničky, aby spoločné hlavné schody a chodbu otvorily, potažné vyprázdnily a v chodbě prozatímně z dosak sostavenú stenu odstranily, to vše do 8 dní pod exekuciou extra dominium a to z dôvodov, že bez vrchnostenského povolenia bol gánok zavretý a zatarasený, čo sa protiví stavebnému plánu a dľa mienky městského merníka — ktorú potvrdil aj velitel hasičov a vyslanec stát. policie — odporuje stav terajši osobnej a majetkovej bezpečnosti; zadné schody sú úzké, z dřeva.
Župný úřad v K. rozhodnutím z 14. jula 1923 zamietnul odvolanie sť-liek a potvrdil rozhodnutie I. stupňové, lebo mestký notářský úřad jednal ako dľa § 6 vlád. nar. 335/1922 Sb. příslušný úřad a vyniesol svoje rozhodnutie dľa § 65 stanov města K. na základe stavu komisionelne zisteného. Zároveň označil župný úřad toto svoje rozhodnutie súhlasiace s rozhodnutím I. stolice za konečné.
O sťažnosti napadajúcej toto rozhodnutie uvažoval nss takto: V prvej radě musel nss postaviť si na isto, či napadnutý výrok županského úřadu je výrokom konečným, t. j. výrokom, proti ktorému niet cestou instančnou viacej opravný prostredok přípustný, lebo dľa § 5 zák. o ss môže nss iba výroky konečné úradov administrativných podrobiť svojej judikujúcej činnosti. V tomto směru riadil sa nss následovnými úvahami: Úřad notářský města K. ako I. inštancia a župan ako II. inštancia rozhodovaly ako stavebné úřady; nasvědčuje tomu, že sa oba úřady výslovné odvolávajú na staveb, statut města K. č. 2847/1885.
Dľa § 67 cit. stav. statutu končí porad instančný u min. vnútorných záležitostí, takže proti výroku II. stupňovému přípustné je ešte odvolanie k tomuto. Župan však označil výrok svoj za konečný z dôvodu, že výrok jeho súhlasí s výrokom úřadu, ktorý rozhodoval v I. stupni, — odvolával sa tedy na ustanovenie § 2 a 3 zák. čl. XX:1901, dľa ktorých proti konformným výrokom dvoch stolic niet viacej riadneho opravného prostředku. Župan patrné mal na mysli, že poneváč záležitosti stavebné — a o takú preca išlo — dľa zák. čl. XXVI:1896 nepatřily před správný súd uhorský, že neplatí ohladne nich předpis § 12 zák. čl. XX:1901 stanoviací, že na také záležitosti nevztahuje sa předpis §§ 2 a 3 cit. zák.
Nss v nálezu Boh. 3261 adm. bol vyslovil právný názor, že zákonom o nss ztratily účinnosti předpisy §§ 2 a 3 zák. čl. XX:1901 vo veciách, ktoré dľa čl. XXVI:1896 nepatřily v obor posobnosti býv. uh. spr. sudu, patria ale v obor posobnosti nss-u a oživly v prípadoch tých předpisy o prípustnom instančnom postupu, ktoré platily před účinnosťou zák. čl. XX:1901.
Nss na názoru tomto trvá i v danom případe. V dôsledku tohoto názoru je náhlad žal. úřadu, že výrok jeho v stavebných záležitostiách města Košice je konečným — mylný, lebo přípustný je proti výroku tomu opravný prostredok k min. vnútra. Keď tedy župan výroku svojmu připojil poučenie, že výrok jeho je konečný, zbavil stranu možnosti, aby výrok ten napadla opravným prostredkom cestou instančnou.
Nss shladal v tom podstatnú vadu pokračovania a zrušil napadnuté rozhodnutie dľa § 6 zák. o ss. Žal. úřad bude mať povinnosť napadnuté rozhodnutie svoje straně doručiť bez označenia, že je to výrokom konečným.

Citace:

č. 3953. Sbírka nálezů Nejvyššího správního soudu ve věcech administrativních. Praha: Právnické nakladatelství v Praze, 1925, svazek/ročník 6/2, s. 471-472.