NPD documents search: Váž. civ., 19 (1937), sv. 2

Čís. 16441.

Ak zaměstnavateľ udelil zaměstnancovi po nemoci zdravotnú dovolenú, nemôže ho pozdejšie predčasne prepustiť z dôvodu, že pripočítajúc dobu zdravotnej dovolenej trvala prekážka v práci, spôsobená nemocou, po dobu, ktorá podľa § 21 zák. č. 154/1934 Sb. z. a n. je dôvodom pre predčasné prepustenie zamestnanca.
(Rozh. z 20. októbra 1937, Rv III 735/37.)
Podľa prednesu žaloby žalobník zamestnaný bol u žalovaného rádu od 1. mája 1935 ako lekárnický pomocník; dňa 19. septembra 1936 ochorel a keď sa po nemoci dňa 9. novembra 1936 hlásil, udelil mu prior Benedikt B. zdravotnú dovolenú do konca novembra 1936; ale keď sa 30. novembra 1936 hlásil do práce bolo mu listom sdelené, že je prepustený na základe § 21 zák. č. 154/1934 Sb. z. a n. — Žalobou domáhal sa, aby žalovaný rád zaviazaný bol zaplatiť mu plat a pomernú náhradu za nevybranú dovolenú na dobu do uplynutia zákonnej výpovednej lehoty (do 31. marca 1936). — Žalovaný rád namietal, že zrušenie pracovného pomeru na základe § 21 zák. č. 154/1934 Sb. z. a n. stalo sa po práve, lebo žalobník bol nemocný viac ako 14 dní dlhšie, než mu prislúchal plat; práceschopný bol už dňa 9. novembra 1936, mal tedy ihneď nastúpiť službu, on to však neučinil a tvrdil, že podľa zákona má nárok na 10týždňové liečenie, ktorá lehota dňa 9. novembra 1936 ešte neuplynula; žalovaná strana domnievajúc sa, že toto tvrdenie žalobníka je pravdivé, prejavilo mu ústami priora Benedikta B., že ak mu zákon dáva právo na tak dlhé liečenie, aby použil svojho práva, lebo žalovaná strana nechce ho o toto právo pripraviť. Žalobník však hoci bol medzitým — a to dňa 21. novembra 1936 — opätovne uznaný za práceschopného, tohoto dňa a ani keď už dňa 28. novembra 1936 plynula 10týždňová lehota odo dňa jeho onemocnenia, prácu u žalovanej strany nenastúpil a hlásil sa u nej len dňa 30. novembra 1936 a preto bol žalovanou stranou prepustený na základe § 21 zák. č. 154/1934 Sb. z. a n. Súd prvej stolice žalobe vyhovel. Z dôvodov: Nemocenskou legitimáciou žalobníka je dokázané, že žalobník bol nemocný od 19. septembra 1936 do 9. novembra 1936 a že dňa 9. novembra 1936 bol uznaný lekármi okresnej nemocenskej poisťovne práceschopným. Listom zástupců žalovanej strany priora Benedikta B. zo dňa 3. decembra 1936 je ďalej dokázané, že žalobník po nemoci ihneď — a to ešte dňa 9. novembra 1936 — hlásil sa u žalovanej strany do práce. Sporné bolo vlastne len to, či toho dňa žalobník dostal od žalovanej strany dovolenú do konce novembra 1936. Okolnosť tuto má súd za dokázanú spomenutým listom zástupců žalovanej strany priora Benedikta B., v ktorom je výslovne uvedené, že strany sa shodly na tom, že žalobník ostane na dovolenej celých 10 týždňov a že pri tom odhadly, že dovolená táto sa končí asi koncom novembra 1936. Žalovaná strana bráni sa tým, že toto udelenie dovolenej bolo dané žalobníkovi s jej strany len pod podmienkou, že žalobník skutočne má nárok na 10týždňové léčenie a že ho má bez ohľadu na to, či sa tej doby stane práceschopným alebo nie. Súd však toto tvrdenie žalovanej strany nemá za dokázané a naopak zo spomenutého listu má za zistené, že dohoda o dovolenej žalovanou stranou nebola ujednaná pod podmienkou, ale že bola bezpodmienečná. Na platnosti a bezpodmienečnosti tejto dohody o dovolenej nemení nič ani obrana žalovanej strany, že udeliť túto dovolenú rozhodla sa len v predpoklade, že žalobníkovi podľa zákona skutočne nárok na 10týždňové liečenie prislúcha a to bez ohľadu na to, či sa v tej dobe stane práceschopným, a že príslušné zákonné ustanovenie v tom čase ešte nepoznala, — keďže neznalosť zákona neomlúva a keďže sa o pravdivosti žalobníkovho tvrdenia, pokiaľ sa týka jeho nároku na liečebnú dobu, mohla žalovaná strana prv presvedčiť, než mu táto dovolená udelila. Keďže žalovaná strana odhliadla od skúmania pravdivosti tohoto údajného tvrdenia žalobníkovho, konala na svoju ujmu a nemôže preto z toho vyvodzovať neplatnosť učineného rozhodnutia. Dobu od 9. novembra do 30. novembra 1936, v ktorej bol žalobník v dohode so žalovanou stranou na zdravotnej dovolenej, nemožno počítať do doby trvania prekážky v práci, spôsobenej žalobníkovou nemocou, ktorá podľa § 21 zák. č. 154/1934 Sb. z. a n. je dôvodom pre predčasné prepustenie zamestnanca, a preto sa žalovaná strana nemôže s úspechom dovolávať ani okolnosti, že žalobník v tejto dobe, a to údajne 21. novembra 1936, bol už zdravý a že keď ihneď nenastúpil službu, mohol byť žalovanou stranou ihneď prepustený, ani toho, že dňa 30. novembra 1936 uplynulo už desať týždňov od počiatku nemoci žalobníka. Nemala tedy žalovaná strana dňa 30. novembra 1936 dôvodu zrušiť pracovný pomer žalobnika podľa § 21 zák. č. 154/1934 Sb. z. a n.
Odvolací súd rozsudok súdu prvej stolice z jeho správných dôvodov potvrdil.
Najvyšší súd dovolaciu žiadosť žalovaného riadu zamietol.
Z dôvodov:
Z obsahu dopisu ze dne 3. prosince 1936 je zřejmé, že konečně — jak dovodily nižší soudy — byla sjednána stranami dovolená do konce listopadu 1936 bez podmínek a výhrad. Když je tomu tak, jest bez významu pro tento spor okolnost, tvrzená žalovaným konventem, že žalobce byl již dne 21. listopadu 1936 práce schopným.
Ani jinak neshledal nejvyšší soud zákonného důvodu, aby napadený rozsudek odvolacího soudu byl změněn aneb rozvázán.

Citace:

Čís. 16441. Rozhodnutí nejvyššího soudu československé republiky ve věcech občanských. Praha: JUDr. V. Tomsa, právnické vydavatelství, 1938, svazek/ročník 19/2, s. 481-483.