Čís. 14184.

I. Prevodzovateľ koncesovanej autobusovej periodickej dopravy osôb je povinný náhradou škody, ktorá vznikla iným dopravcom-koncesionárom tým, že svojmocne změnil svoj úradne schválený jazdný poriadok.
II. K určeniu jestvovania právneho základu sporného nároku na náhradu škody medzitýmnym rozsudkom třeba zistiť nielen protiprávný čin žalovaného ako dôvoď nároku ale aj, že z něho vznikla škoda.
(Rozh. z 19. II. 1935, Rv III 211/33.)
Súd prvej stolice medzitýmnym rozsudkom vyslovil, že právny základ žaloby je daný a žalovaný je povinný žalobníkovi náhradou škody, spôsobenej mu jazdami autobusom, prevádzanými žalovaným v době od 1. marca 1930 do 24. marca 1930, od 1. júla 1930 do 15. augusta 1930 a od 10. februára 1931 do 31. marca 1931 pri odjazde autobusu z B. o 15 hod. Odvolací súd tento rozsudok potvrdil.
Najvyšší súd dovolaciu žiadosť zamietol z týchto dôvodov:
Nie je sporné toto: Žalobník je majiteľom koncesovanej periodickej dopravy osob autobusom z C. do V. Jeho autobus podľa schváleného jazdného poriadku odchádza z O. o 15 hod. po príjazde vlaku z B., takže cestujúci z B. do V., ktorí přišli vlakom z B., môžu v ceste pokračovat autobusom žalobníka.
Žalovaný prevádza koncesovaná periodická autobusová dopravu z B. do J. Na jeho tratí leží i V. Podľa schváleného jazdného poriadku boly odjazdy jeho autobusu z B. stanovené na 12 hod., 16.30 a 18.50 h. Žalovaný však svojmocne začal jazdiť z B. o 15 hod. a pokračoval v jazdení tom prez sťažnosti žalovaného. V marci 1931 bola táto jazda žalovaného úradne zastavená. Žiadosti žalovaného o změnu jazdného poriadku vyhovené nebolo. ňŽalobník tvrdí, že uvedenou svojvoľnou změnou jazdného poriadku ho žalovaný poškodil, lebo cestujúci z B. do V., ktorí, dokiaľ žalovaný dodržiaval jazdný poriadok, cestovali do O. vlakom a odtiaľ autobusom žalobníka, používali potom výhodnejšieho spojenia a cestovali z B. o 15 hod. priamo autobusom žalovaného až do V. Týmto úbytkom cestujúcich, ktorý zavinil žalovaný nedovolenou změnou jazdného poriadku, vznikla vraj žalobníkovi v žalobě uvedená škoda.
Odvolací súd, rozhodujúc o právnom základe žaloby vyriekol medzitýmnym rozsudkom, že žalovaný je povinný nahradiť škodu, spôsobenú žalobníkovi jazdami autobusom, odchádzajúcim z B. o 15. hod., v dobách uvedených v rozsudkovom výroku I. súdu.
Rozsudok ten napadol žalovaný dovoláním, vytýkajúc dovolaciemu súdu, že porušil právo materiálně i formálně, a tiež chybné zistil skutkový stav.
Dovalací súd dovolacie sťažnosti neuznal za opodstatněné. Podľa súkromného práva ten, kto spôsobil druhému škodu protiprávným činom alebo opomenutím, povinný je škodu tú nahradit’. Vecou domáhajúceho sa náhrady škody je, aby dokázal protiprávný čin alebo opomenutie žalovaného, že škoda mu povstala, a že medzi činom, alebo opomenutím žalovaného a povstalou škodou je kauzálna súvislosť.
Keď tvrdí žalovaný, že zásahom svojím nevybočil z medzí svojho oprávnenia, alebo že škoda vzniklá z iných příčin, je na ňom, aby to dokázal.
Živnostensky prevodzovaná periodická doprava osob motorovými vozidlami bola už podľa § 22 bod 3 zák. zo dňa 10. októbra 1924 č. 259 Sb. z. a n. živnosťou koncesovanou. Bez udelenia príslušnej koncesie nie je nikto oprávněný živnost túto prevodzovať. Udělením koncesie na periodické prevodzovanie autobusovej dopravy osob stává sa koncesionár oprávněný, aby živnostensky hromadné dopravoval osoby na určitej linke, pri čom musí dodržiavať jazdný poriadok, koncesným úradom schválený a tvoriaci súčasť koncesnej listiny. Svojvotná změna schváleného jazdného poriadku koncesionárom je deliktom stíhaným administratívnym úradom. Keď koncesionár, hod na inej trati, ktorá však prebeháva niektorou zo stanic iného koncesionára, svojvoľne změní svoj jazdný poriadok a tým celkom alebo zčásti preberie dopravu osob, ktoré by ináč nútené boly použit autobusu tohoto koncesionára, poškodzuje ho svojím protiprávným činom.
Také konanie je dostatečným základem pre vznik súkromoprávneho nároku na náhradu škody.
Keď súd v spore o náhradu škody sa rozhodne vopred rozhodnúť medzitýmnym rozsudkom, či je daný právny základ žaloby, je nielen jeho právem, ale priamo jeho povinnosťou, zistiť, či z údajného protiprávného konania žalovaného žalobníkovi, škoda vôbec vznikla. Tam, kde niet škody vôbec, nemôže byť ani vyslovená povinnost škodu nahradit. Preto nepochybil odvolací súd, keď zistil skutkový stav aj v tomto smere. Formálně správné zistil v tomto smere odvolací súd, že počas trvania neoprávnených jazd žalovaného sa konstatne zmenšil počet cestujúcich z C. do V. autobusom žalobníka a rovnako zváčšil počet cestujúcich, ktorý vychádzal o 15 hodině, z čoho logicky uzatváral, že příčinou zisteného úbytku cestujúcich žalobníkových bola svojvoľná změna jazdného poriadku žalovaného.
Na žalovanom bolo, aby dokázal, že tento úbytok cestujúcich bol celkom alebo zčásti zaviněný inými okolnosťami, na jeho voli nezávislými a z jeho konania nevyplývajúcimi. O dokaž ten sa žalovaný ani nepokúsil.
Z uvedeného vyplývá, že po právě rozhodol odvolací súd, že žalovaný protiprávné zasiahol do právnej sféry žalobníkovej, a že z tohoto jeho konania vznikla žalobníkovi škoda.
Okolnost’, že žalobník mal možnost — ktorú ostatně aj využil — domáhat sa u administrativnej vrchnosti nápravy, nezbavuje žalobníka práva uplatňovat’ nárok na náhradu škody už utrpenej súkromnoprávnym poradom.
Nemá významu ani to, že konanie žalovaného môže sa připadne javiť nekalou súťažou podľa § 1 zák. z 15. júla 1927, č. 111 Sb. z. a n. Na tomto základe žaloba podána nebola, a nemal preto odvolací súd příčiny použit’ v súdenom případe predpisov zákona o nekalej súťaži.

Citace:

č. 14184. Rozhodnutí nejvyššího soudu československé republiky ve věcech občanských. Praha: JUDr. V. Tomsa, právnické vydavatelství, 1936, svazek/ročník 17, s. 995-997.