Čís. 16242.
I. Paušalovanie odmeny za práce prez čas tým spôsobom, že odmena za ne je zahrnutá v smluvenej odmene za všetky práce, ktoré je zamestnanec povinný konať podľa služebnej smluvy, nie je zakázané a je přístupným a vhodným spôsobom odmenovania služieb, ktoré pre ich povahu a menivosť nemožno ohraničiť určitým počtom pracovných hodín a ktoré zamestnavateľ nemôže spoľahlive kontrolovať.1)
II. Chovanie sa zamestnanca, že počas svojho zamestnania nežiadal odmenu za práce prez čas, nemá sice význam vzdania sa nároku na ňu, možno však z neho podľa okolností prípadu usudzovať na to, že sám zamestnanec pokládal práce prez čas za odmenené úhrnkovým platom, ktorý od zamestnavateľa poberal.2)
III. Nárok na odmenu za práce, konané v obdobiach podľa § 4 zák. č. 91/1918 Sb. z. a n. nezbytné voľných, je vôči žalobnému nároku na odmenu za práce prez čas novým nárokom v smysle § 33, odst. 3, zák. č. 131/1931 Sb. z. a n. a nemožno o ňom — ak bol vznesený len v odvolacom pokračovaní — pojednávať.
(Rozh. z 11. mája 1937, Rv III 236/37.)
Žalobník domáhal sa žaloboui odměny za prácu prez čas na tom základe, že v tovární žalovanej strany v r. 1924—1935 ako dielovedúci a technický dozorca aj po riadnych pracovných hodinách konal prácu, totiž dozeral na stroje a elektrickú turbínu.
Súd I. stolice žalobu zamietol. Z dôvodov: Na základe vykonaného dokazovania je zistené, že žalovaný bol dielovedúcim a povinnosťou jeho bolo mať dozor a kontrolu nad všetkými strojmi továrne a nad robotníkmi zamestnanými pri strojoch. Ďalej je zistené, že v r. 1924 bola daná do chodu nová turbína; žalobník ju sám uviedol do chodu a obsluhoval ju v riadnych pracovných hodinách, totiž do 4 hod. odp., elektrikár, na čo turbína išla bez dozoru a žalobník len občas šiel prekontrolovať chod turbíny, a to najmä po 9. hod. večer, keď ľudia, pre ktorých bol dodávaný z turbíny elektrický prúd, navečer zhasli svetlo, v dôsledku čoho klesla spotreba prúdu a tým zvýšilo sa napätie a bolo treba toto napätie regulovať. Toto regulovanie konal pravidelne denne žalobník a — ako sám žalobník vypočutý ako strana udal — práca pri. regulovaní napätí a netrvala dlho a podľa výpovrdi svedkov Dezidera V. a Jaroslava D. celá práca, ktorú mal žalobník po riadnych pracovných hodinách s obsluhou a kontrolou turbiny, trvala najviac desať minút až pol hodiny, podľa toho, či bolo treba len napätie snížiť alebo aj stroje naolejovať. Len výminečne sa stalo, že žalobniík musel opraviť nejakú poruchu na turbíne. Okrem týchto diesať minút až pol hodiny denne bol žalobník voľný a mohol sa zdržovať v svojom byte, ktorý sa nachádzal v továrnom objekte. Preto súd pokláda len túto najviac pol hodinu za prácu prez čas. Neobstojí názor žalobníka, že musel byť po celých 8 hodin k dispozícii resp. pohotove k vôli turbíně, lebo za normálneho chodu turbíny, čo bolo pravidlom, ako to vychádza z výpovedi svedkov Dezidera V. a Jaroslava D., žalobník mohol sa zdržovať a zdržoval sa doma v byte a len po skončenom osvetľovaní bytov, ktoré používaly elektrický prúd, došiel do továrne a napätie reguloval. Pohotovosti inak treba ani nebolo, čomu nasvedčuje najmä to, že cez zbytok noci turbína išla bezvadne ďalej a stačil dozor nočného strážníka. Je preto treba riešiť otázku, či má žalobník nárok na odmenu za túto prácu spojenú s obstarsvaním chodu turbíny po 4. hod. odp. a či náhradu za túto prácu dostal. V tom smere z prednesu samej žaloby aj z výpovedí svedkov je nepochybné, že žalobník ako dielovedúci mal na starosti hlavně dozor a kontrolu nad strojmi továrne. Turbína je tiež stroj a tak dozor nad touto turbínou spadal do jeho služebných povinností. Na tom nič nemení, že v čase, keď továrna bola v chode v riadnych pracovných hodinách turbínu obsluhoval elektrikár, lebo práca elektrikára je inej povahy, než bola povinnosť žalobníka ako dielovedúceho a dozorců a žalobník ani po riadnej pracovnej dobe nekonal prácu elektrikára resp. to netvrdí. Nie je bezvýznamné, že žalobník od r. 1924 až do konce r. 1935 stále mal turbínu po riadnej pracovnej dobe na starosti a napätie reguloval a že za tej doby ani raz sa nezmienil o tom, že by práca tá nespadala do jeho povinností, ani neuplatňoval zvláštnu odmenu za tuto prácu. Keby si bol žalobník býval vedomý toho, že koná viac, než je jeho povinnosťou, tak mal behom tej to doby možnosť požadovať odmenu za tuto prácu, lebo behom tejto doby podnik stále nemohol byť v začiatočných ťažkostiach. Naopak z neuplatňovania zvláštnej odmeny treba usudzovať, že žalobník bol si vedomý toho, že do jeho oboru pôsobnosti ako dozorců nad strojmi patrí aj dozor nad turbínou a že tedy aj za tuto prácu dostáva odmenu v pravidelnej mesačnej mzde, a to tým viac, lebo v dobe, keď sa u žalovanej strany v smysle karteloej smluvy zápalky nevyrábaly, pracovná sila žalobníkova nebola úplne využitá a ani nemohla byť využitá. V dobe riadneho provozu továrne totiž pracovaly všetky stroje a bolo zamestnaných 70 až 80 robotníkov a mzda bola určená žalobníkovi pri predpoklade, že bude na stroje dozerať za úplného provozu a nad úplným počtom robotnikov. Len čo provoz prestal, kontrola strojov mohla spočívať len v celkovom dozore, potrebnom tým cieľom, aby sa stroje uchovaly provozu schopné a kontrola robotníkov sa samozrejme zmenila, tak, že aj keď snáď v sezóne pracovali zámočníci resp. bola práca v zime pri odstraňovaní ľadu od turbíny, tým ešte žalobník úplne zamestnaný nebol, pri porovnaní so zamestnanosťou pri úplnom provoze továrne, vzhľadom na ktorú bola mzda určená. Keďže však žalobník aj v dobe, keď továrna nepracovala, dostával neztenčené požitky — iste vzhľadom na jeho mimoriadne postavenie dielovedúceho — je zrejmé, že jeho práca nebola vymedzená presne podľa riadnych hodin pracovných, ako u iných nekvalifikovaných robotníkov, čoho si aj žalobník bol resp. musel byť vedomý. Odvolací súd rozsudok súdu I. stolice potvrdil.
Najvyšší súd dovolaciu žiadosť žalobníka zamietol.
Dôvody:
Paušalovanie odmieny za práce prez čas tým spôsobom, že odmena za ne je zahrnutá v smluvenej odmene za všetky práce, ktoré je zamestnanec povinný konať podľa služebnej smluvy, nie je zakázané a je prípustným a vhodným spôsobom odmeňovania služieb, ktoré pre ich povahu a menivosť nemožno ohraničit’ určitým počtom pracovných hodin a ktoré zaměstnavateľ nemôže spoľahlive kontrolovať (viď rozh. Sb. n. s. č. 12996). Podľa posudku znalca inž. Ivana H., ktorý odvolací súd prijal za dôkaz, patrilo do oboru práce žalobníka smluvou prevzatej dozerať na celú továren, tedy tiež na stroje a turbínu, a podľa svedeckých výpovedí Pavla J. a Dezidera V., ktoré. súdy nižších stolíc prijaly za dôkaz, práca žalobníka v dobe po 4. hodine popoludní trvala krátku dobu (asi 1/4—1/2 hodiny). Z povahy tejto práce plynie, že jej doba tejto zamestnavateľom ani nemohla byť kontrolovaná. Pri tomto stavu veci bez porušenia hmotného práva bola žaloba zamietnutá z dôvodu, že žalobník dostal aj za tuto prácu odmenu v mesačnom plate 1600 Kč (hotovosť, byt, palivo a osvetlenie in natura). I keď v tom chovaní sa žalobníka, že počas svojho zamestnania nežiadal odmenu za tuto prácu, nebolo by možno spoznať vzdanie sa nároku na tuto odmenu, preca treba naň hľadeť ako na také, z ktorého je opodstatnený záver, že aj sám žalobník pokládal svoje sporné práce za odmenené úhrnkovým platom poberaným od žalovanej strany (viď rozh. Sb. n. s. č. 10226).
V pokračovaní před súdom prvej stolice nevznesol žalobník nárok na odmenu za práce, konané v obdobiach podľa § 4 zák. č. 91/1918 Sb. z. a n. nezbytné vodných. Teprv v dôvodoch písomného odvolania uviedol žalobník, že »konal nadprácu aj v nedeľné a sviatočné dni«, ktorú prácu »má mu žalovaná zaplatiť už aj na základe zákona o nedeľnom kľude«. Ide tu tedy o nový žalobný nárok vznesený teprv v odvolacom pokračovaní, o ktorom odvolací súd v smysle § 33, odst. 3 zák. č. 131/1931 Sb. z. a n. nemohol pojednávať. Sem hľadiaca dovolacia sťažnosť je tedy neopodstatnená a odvolávanie sa žalobníka na rozhodnutie Úr. sb. č. 1988 pre tento prípad je nemiestné.

1. Rovnako: Sb. n. s. č. 12996.*
2. Rovnako: Sb. n. s. č. 10226.**