Čís. 14232.

O nároku na náhradu škody, vyvodzovanom z konania, resp. opominutia orgánov žalovaného finančného eráru ako vymáhajúceho veriteľa v bernej exekúcii na pohľadávku žalobníka ako daňového dlžníka, má rozhodnuť súd všeobecne príslušný a nie krajský súd civilný v Prahe, príslušný podľa zák. č. 4/1918 Sb. z. a n.
(Rozh. z 8. III. 1935, R III 712/34.)
Súd prvej stolice spor pre sporuprekážajúcu okolnosť podľa bodu 3 § 108 Osp. zastavil z dôvodu, že rozhodutie sporu patrí podľa zákona č. 4/1918 Sb. z. a n. pred krajský súd civilný v Prahe. — Rekurzný súd usnesenie súdu prvej stolice zmenil a uložil mu, aby v spore ďalej pokračoval. Dôvody: Žaloba tvrdí, že žalujúci urbársky spolek verejnou dražbou predal Pavlovi G. ml. drevo na pni za 13250 Kč s podmienkou, že G. nesmie drevo vyvážať z lesa, dokiaľ kúpnu cenu úplné nezaplatí. — Berný úrad v T. zabavil u G-a kúpnu cenu na daňové nedoplatky žalujúceho spolku. Keď G. začal drevo rúbať bez toho, že by bol niečo na kúpnu cenu podľa spomenutej podmienky zaplatil, upozornil žalujúci spolok berný úrad, aby znemožnil G-ovi vyvážanie dreva dokiaľ kúpnu cenu nezaplatí. Berný úrad toho nedbal, tak že G. všetko kúpené drevo vyviezol a predal bez toho, že by bol kúpnu cenu či už bernému úradu alebo žalujúcej strane zaplatil. Medzi časom žalujúca strana platila bernému úradu na daňový dlh 32361 Kč 72 hal. — Štát zažaloval G-a na zaplatenie zabavenej kúpnej ceny 13250 Kč, nadobudol pravoplatný rozsudok, na základe ktorého aj viedol exekúciu proti G-ovi avšak nepreviedol ju na prisúdenú istinu vôbec, ale len na útraty, kdežto na istinu (kúpnu cenu 13250 Kč) ju zastavil z dôvodu, že zo sumy 32361 Kč 72 hal., žalujúcou platenej, čiastku 13250 Kč započítal, tak že oproti G-ovi nemal ďalej čo pohľadávať. — Žalujúca podala žalobu proti G-ovi na zaplatenie kúpnej ceny 13250 Kč, ale spor prehrala, z dôvodu, že pre tú istú pohľadávku nadobudol už štát pravoplatný rozsudok, žalujúca nie je preto k sporu legitimovaná, keďže štát zabavením pohľadávky a jej prikázáním k vybraniu stal sa zákonným cesionárom. Po zaplatení 32361 Kč 72 hal. žiadal berný úrad ešte zaplatenie 17540 Kč 36 hal. za dlžné dané, úroky a útraty. Keď žalujúca upozornila, že má stát od G. 13250 Kč, odmietlo to Generálne finančne riaditeľstvo uznať s odůvodnením, že pri plátení 32361 Kč 72 hal. žalujúca neoznačila, na ktoré dané to platí a že preto z platenej sumy čiastka 13250 Kč bola použitá a zúčtovaná na tie dané, pre ktoré bola zabavená kúpna cena dreva per 13250 Kč. Štát, ačkoľvek má proti G. pravoplatný rozsudok na 13250 Kč, preca ho nenechal vykonat, ba exekúciu pre túto sumu zastavil. Tým spôsobily finančne úrady žalujúcej škodu v tom, že ani drevo ani kúpnu cenu dreva nedostala, lebo ju finančne úrady nezapočítaly na dlžné dané žalujúcej, ačkoľvek ju malý zabavenú. Žiada 13250 Kč, 5% úroky od 1. marca 1926 do 1. júna 1934 5465 Kč 60 h. a na útratách, vzniklých jej v spore proti G., 3271 Kč 98 hal. spolu 21987 Kč 58 hal. Žalovaná strana vzniesla sporu prekážajúcu námietku podľa bodu 3. § 180 Osp., ktorej súd prvej stolice vyhovel a v důvodech napadnutého usnesenia uviedol, že nárok žalobný na náhradu škody založený je na protiprávném konaní berného úradu v T., že je to nárok verejnoprávnej povahy, o ktorom rozhodovat je príslušný podľa zák. č. 4/1918 Sb. z. a n. krajský civilní súd v Prahe ako výlučné príslušný. — Podľa skutkového právneho základu, obsiahnutého v žalobe, ide nepochybné o uplatňovanie nároku, o ktorom majú rozhodovat súdy riadne. — Je rozhodujúcou otázkou, či ide v tomto spore o nárok proti štátu, vyvodzovaný z pomeru verejnoprávneho, t. j. pomeru, založeného úradným výkonom orgánu štátu ako nositeľa štátnej svrchovanosti. Nemůže byť pochybnosti, že štátné úrady, näjma berný úrad ako nositeľ štátnej svrchovanosti je oprávnený — ba povinný — z úradu vykonat exekúciu cieľom zabezpečenia a dobytia štátnych daní, tedy pohľadávok verejnoprávnych. Avšak žalujúca strana nezakládá žalobný nárok na tom, že snáď berný úrad exekúciu na pohľadávku, jej proti G. prislúchajúcu, vykonal protiprávné, ba uznává, že berný úrad k exekúcii oprávnený bol. Vytýka však bernému úradu, že na opätovné upozornenie žalujúcej, že G. podľa podmienok kúpnej smluvy kúpené drevo len vtedy může vyvážať, keď celú kúpnu cenu zaplatí, lebo je nebezpečenstvo, že kúpna cena G-om zaplatená nebude, nič nedbal, drevo bez prekážky G-ovi vyvážať dovolil, tento drevo vyviezol a kúpnu cenu ani bernému úradu ani žalujúcej nezaplatil, ačkoľvek drevo predal. Zakladá tedy žalujúca strana svoj nárok na opominutie určitej činosti berného úradu a sice činnosti, ktorá sa zakladala na kúpnopredajnej smluve, zjednanej medzi žalujúcou a G-om. Činnost mala byť tá, alty berný úrad zabránil G-ovi vyvážať drevo, dokiaľ bernému úradu zabavenú kúpnu cenu dreva nezaplatí. Táto činnost, správnejšie výkon oprávnenia, zo súkromoprávnej smluvy vypývajúca, bezpochybne na strane berného úradu nemůže sa pokládat za úradný výkon orgánu štátu ako nositeľa štátnej svrchovanosti. Niet pochyby, že len čo zabavenie pohtadávky bolo vykonané (doručenie zápovedi žalujúcej a G-ovi. -a to žalujúca uznává —) nemohla už žalujúca s účinnosťou proti G-ovi vystupovať dotyčné zaplatenia kúpnej ceny, ale bolo to povinnostou berného úradu, lebo zabavením vstúpil do práv žalujúcej, tak že zrejme, opominuvši vytýkanú činnost, vystupoval už ako rovnocenný právný subjekt. To isté platí o tom, že finančný erár, dosiahnuvší pravoplatného rozsudku proti G-ovi, nevymáha zabavenú pohľadávku, pripadne že pre tú pohľadávku nariadenú exekúciu zastavil, lebo tá činnosť — vytýkané neprevedené a i prevedené výkony — v žiadnom prípade neboly úradnými výkonmi orgánu státu ako nositeľa štátnej svrchovanosti. Po vykonanom zabavení pohľadávky mal žalovaný stát v pomere k žalujúcej a v pomere ku G-ovi postavenie strany súkromnej a nie nadriadenej vrchnosti. Patrí preto tento spor pred súd príslušný podľa občianskeho súdneho poriadku, t. j. pred súd dovolaný.
Najvyšší súd napadnuté usnesenie potvrdil z jeho v podstate správnych dôvodov, lebo žalobný nárok na náhradu škody nemá vôbec čo činiť s konáním resp. opominutím finančných úradov ako takých, ale vyvodzovaný je výslovné z konania resp. opominutia žalo vane j strany ako vymáhajúcej veriteľky v bernej exekúcii na pohľadávku žalobníka ako daňového dlžníka. Ak má pri tom štát — ako to dovolací rekurz sám uznává — ako zmocnenec daňového dlžníka voči poddlžníkovi postavenie strany súkromnej, nemôže tento zmocnenecký pomer v spornej otázke ani voči Samému dlžníkovi mať povahu inakšiu.

Citace:

č. 14232. Rozhodnutí nejvyššího soudu československé republiky ve věcech občanských. Praha: JUDr. V. Tomsa, právnické vydavatelství, 1936, svazek/ročník 17, s. 1001-1003.