Čís. 14751.

Vydanie zabavených a do súdneho uschovania prevzatých hnuteľností exekútovi v dôsledku exekútovho rozkladu avšak skôr, než usnesenie vyhovujúce rozkladu stalo sa pravoplatným, je porušením úradnej povinnosti v smysle § 1 zákona z 12. júla 1872 čís. 112 r. z.
(Rozh. z 2. XII. 1935, Co III 1/35.)
Okresný súd v P. usnesením zo dňa 11. marca 1932 povolil v prospech žalujúcej strany proti Eugenovi F. exekúciu zabavením a uschovaním hnuteľností. Proti usneseniu, povoľujúcemu exekúciu, resp. proti jej výkonu, podal exekút rekurz, resp. rozklad, ktorému okresný súd usnesením zo dňa 9. apríla 1932 vyhovel, exekúciu a exekučné úkony medzitým vykonané zrušil (z dôvodu, že na návrh exekúta s účinkom od 16. marca 1932 započaté bolo vyrovnacie pokračovanie) a nevyčkavši pravoplatnosť svojho usnesenia zabavené veci vydal z úschovy exekútovi. Rekurzný súd usnesenie okresného súdu v P. zmenil (z dôvodu, že žalujúcej strane prislúchalo právo na zvláštne uspokojenie). Usnesenie rekurzného súdu došlo okresnému súdu v P. dňa 29. októbra 1932 a bolo doručené stranám dňa 31. októbra 1932. V exekúcii nebolo však pokračované, hoci právny zástupca žalujúcej strany opätné vzatie zabavených vecí do úschovy u súdu niekoľko ráz ústne súril. Exekút Eugen F. medzitým zabavené hnuteľnosti rozpredal a pohľadávka žalujúcej strany stala sa tak nedobytnou. Syndikátnym sporom domáhala sa žalujúca strana náhrady škody, ktorú utrpela tým, že sa jej pohľadávka stala nedobytnou.
Vrchný súd žalobu zamietol. Dôvody: Podľa § 38 ex. zák. ak sa v dôsledku rozkladu zruší po prípade zmení pokračovanie alebo opatrenie výkonného orgánu, má rekurz, podaný exekventom proti takémuto súdnemu usneseniu, odkladný učinok natoľko, že vykonané exekučné úkony majú byť zachované s právnym účinkom závislým od vybavenia rekurzu až do jeho meritórneho vybavenia. Ak teda okresný súd zabavené veci vydal zo súdnej úschovy exekútovi, nevyčkavši pravoplatnosti svojho usnesenia z 9. apríla 1932, konal proti zákonu a porušil svoju úradnú povinnosť. Práve tak porušil okresný súd úradnú povinnosť, keď po vynesení usnesenia rekurzného súdu nenariadil z úradnej moci opätné prevedenie úschovy a to tým viac, lebo z intervencií právneho zástupcu žalujúcej strany bolo zjavné, že táto výkon úschovy súri. Nemožno prisvedčiť stanovisku žalovanej strany, že žalujúca strana zavinila alebo spoluzavinila nezákonný postup okresného súdu tým, že neuviedla u exekučnej žiadosti, že predmetom vykonateľnej pohľadávky je nájomné, s ktorým je spojené právo zvláštneho uspokojenia, nedotknuté vyrovnacím pokračovaním, lebo jednak mala byť táto okolnosť súdu zo spisov známou (§ 6 ex. zák. v znení § 34 zák. čl. LIV:1912 a zák. č. 130/1930 Sb. z. a n.), jednak porušenie úradnej povinnosti súdu nespočívá v tom, že vyniesol usnesenie z 9. apríla 1932, lež v tom, že dal toto usnesenie vykonať bez vyčkania jeho pravoplatnosti. Podľa § 1 zák. č. 112/1872 r. z. nestačí však k zisteniu syndikátneho nároku porušenie úradnej povinnosti samo o sebe, lež je nad to treba, aby strane vznikla škoda, ktorá je s porušením úradnej povinnosti v príčinnej súvislosti. Pri tom treba mať na zreteli pravidlo všeobecného súkromného práva, že aj ten, komu hrozí škoda, sám so svojej strany povinný je učiniť všetko možné, aby škode zabránil, a má nárok na náhradu len, ak túto podmienku splnil. S tohoto hľadiska treba v súdenom prípade uvážiť, že žalujúcej strane bolo usnesením zo dňa 31. marca 1932 povolené len zabavenie a uschovanie, nebol jej však povolený predaj, lebo o povolenie predaju nežiadala. Žalujúca strana po vynesení usensenia rekurzného súdu, ba dokonca už aj predtým, mohla navrhnúť povolenie predaju zabavených vecí. Tým by bola žalujúca strana docielila, že by exekučný súd po povolení predaju z úradnej moci v smysle § 22 čl. VI. zák. č. 23/1928 Sb. z. a n. ustanovil bol dražebný termín, na ktorom by sa bolo zistilo, či pôvodne zabavené veci sú v držbe exekúta alebo nie. Postupem tým bola by si žalujúca strana opatrila aj podklad pre nárok na povolenie exekúcie v smysle § 117 ex. zák. v tom prípade, keby bolo bývalo pri predajovom pokračování zistené, že pôvodne zabavené veci nie sú už v exekútovej držbe. Žalujúca strana však tento postup nezachovala a miesto toho sa spokojila len s ústnym súrením opätovného výkonu uschovania. Tým žalujúca strana jednak spôsobila, že jej exekučné záložné právo v smysle § 6 čl. VI. zák. č. 23/1928 Sb. z. a n. v znení § 3 zák. č. 1/1933 Sb. z. a n. vôbec zaniklo, jednak sa pozbavila možnosti bezpečného dôkazu o tom, že v dobe, keď jej exekučné záložné právo ešte trvalo, exekút odstránil zabavené veci a tak znemožnil uspokojenie jej vykonavateľnej pohľadávky. Poneváč tedy žalujúca strana neučinila so svojej strany také opatrenia, ktoré boly spôsobilé, aby odvrátily škodu hroziacu jej v dôsledku nezákonného postupu súdu, a týmto svojím opominutím spôsobila aj zánik svojho exekučného záložného práva, nespoznal vrchný súd žalobný nárok dôvodným a žalobu zamietol.
Najvyšší súd žalobe čiastočne vyhovel a priznal žalujúcej strane nárok na náhradu škody vo výške, v ktorej ju zistil. Dôvody:
Správne je právne stanovisko vrchného súdu, že okresný súd v P. ako súd exekučný porušil svoju povinnosť v dvojakom smere: jednak tým, že nevyčkal pravoplatnosť svojho usnesenia zo dňa 9. apríla 1932 a že predmety u dlžníka Eugena F. zabavené a podľa návrhu exekventa prevzaté do úschovy, dlžníkovi hneď vydal, lebo vydanie týchto predmetov bol exekučný súd podľa § 38 exek. zák. oprávnený vykonať len buďto so súhlasom veriteľa buďto na základe pravoplatného usnesenia; jednak tým, že nič nezriadil, keď jeho vyššie uvedené usnesenie bolo na rekurz exekventa krajským súdom v B. zmenené a uložené okresnému súdu ďalšie riadne pokračovanie.
Ide tedy ďalej len o otázku, či je správne aj ďalšie právne stanovisko vrchného súdu, že nie je preukázaná príčinná súvislosť medzi týmto porušením sudcovskej povinnosti a škodou žalujúcej strany.
V tomto smere sú závery odvolacieho súdu mylné.
Ak bolo povinnosťou okresného súdu, aby na základe zmeňujúceho usnesenia krajského súdu pokračoval a obnovil pôvodný stav, t. j. nariadil opätné vykonania úschovy, o čom samozrejme mala byť vymáhajúca strana vyrozumená, je za následky porušenia tejto povinnosti zodpovedný aj prípade, keby bola vymáhajúca strana na uvedený výkon zvlášť nenaliehala, hoci podľa zistení vrchného súdu je preukázaný opak. Tam, kde súd má konať z moci úradnej, nedostatkom zákroku strany nie je sanovaná nečinnosť súdu. Skutočnosť, že vymáhajúci veriteľ neučinil návrh na predaj, nemá právneho významu, pretože bol oprávnený vyčkať prevedenie sudcovských úkonov, potrebných po zmene exekúciu zrušujúceho usnesenia okresného súdu; skutočnosť tá nezbavuje sudcu zodpovednosti za nesprávný postup, a nemá tiež za následok, aby na žalujúcu stranu bola prevalená povinnosť dôkazu, že zabavené predmety boly ešte v držbe exekúta a nezakladá oprávnenosť námietky, že žalujúca strana mala vraj možnosť vydobyť svoju pohľadávku z iného majetku exekúta.
Žalujúca strana previedla exekúciu a zaistila si jej výkon prevedením úschovy, ktorú okresný súd neprávom zrušil; žalujúca strana opatrivši si náležité zabezpečenie uspokojenia svojej pohľadávky mala nárok, aby jej bola zachovaná táto zábezpeka a nebola povinná, aby podnikla nové neisté kroky, spojené s novými útratami, aby napravila chybu exekučného súdu.
Okresný súd, porušivši svoju povinnosť vydaním predmetov z úschovy, bol povinný, aby učinil potrebné kroky k obnoveniu pôvodného stavu, na ktorý žalujúca strana mala nárok, a jestliže tak neučinil, je žalovaná strana povinná dať náhradu za to, že žalujúcej strane bola odňatá možnosť uspokojenia jej pohľadávky z predmetov, ktoré boly pôvodne vzaté do úschovy.

Citace:

č. 14751. Rozhodnutí nejvyššího soudu československé republiky ve věcech občanských. Praha: JUDr. V. Tomsa, právnické vydavatelství, 1936, svazek/ročník 17, s. 1090-1092.