Čís. 4643.Prečinu násilia proti orgánu vrchnosti — spáchaného nebezpečným vyhrážaním — sa dopúšťa, kto, byvši s koňmi orgánom vrchnosti pri výkone jeho povolania zadržaný, udre do koní, aby vynutil svoje prepustenie. (Rozh. z 25. februára 1933, Zm IV 19/33.)Najvyšší súd v trestnej věci, zavedenej pred krajským súdom v Košiciach proti J. H., obžalovanému z prečinu násilia proti orgánu vrchnosti, na základe verejného pojednávania o zmätočnej sťažnosti obžalovaného vyniesol rozsudok, ktorým zmätočnú sťažnosť, nakoľko bola založená na bode 1 a) § 385 tr. p. a neopierala sa o zistené skutočnosti, odmietol, ináčej však ju zamietol. Z dôvodov:Vrchný súd za pravdivé prijal, že mýtnik A. V. chcel obžalovaného a jeho povoz zadržať a vrátiť pre nezaplatenie márne požadovaného mýtného v sume 1 Kč, a za týmto cieľom chytil koně za uzdu, na to udeřil obžalovaný bičom do koní a mýtnik, aby mu nebolo ublížené na tele, bol prinútený odskočiť od koní a nechať ujechať obžalovaného s jeho povozom. Správný je sice názor sťažovateľov, že horeuvedeným činom sa nedopustil obžalovaný násilia proti poškodenému. Mýlily sa súdy nižších stolíc, keď malý za to, že horeuvedený čin třeba považovať za násilie, lebo zo zistených skutočností neplynie, že koně sa pohnuly skorej než poškodený od nich odskočil. Z toho však ešte neplynie, že obžalovaný by nebol sa dopustil prečinu násilia proti orgánu vrchnosti. Tento čin je možno spáchať alebo násilím, alebo nebezpečnou hrozbou. Čin obžalovaného vyčerpáva pojem nebezpečnej hrozby, lebo poškodený bol by mohol utrpeť ublíženie na tele, keby nebol pustil uzdu koní, do ktorých obžalovaný udrel a takto ich popohnal. Obžalovaný práve preto udrel do koní, aby takto vynútil, aby poškodený ho pustil. Čin obžalovaného vyčerpáva tedy skutkovú povahu prečinu podľa odst. 11. § 4 zák. čl. XL:1914. Preto nemýlil sa vrchný súd, keď obžalovaného za vinného uznal.