Authors:
= Váž. civ., 18 (1936)
PDF

Čís. 15318.


Úroky z opozdenia z tej časti pohľadávky, ktorá pripadá na účtovanú daň z obratu, možno požadovať a prisúdiť len odo dňa skutočného zaplatenia pohľadávky.
(Rozh. z 19. juna 1936, Rv III 105/35.) Oba nižšie súdy prisúdily žalujúcemu advokátovi v spore o advokátsku odmenu okrem odmeny a dané z obratu aj 5% úroky odo dňa podania žaloby z celej prísúdenej istiny, tedy aj z tej časti istiny, ktorá připadala na účtovánu daň z obratu.
Najvyšší súd rozsudok odvolacieho súdu zmnil v tejto časti tak, že prisúdil žalujúcemu advokátovi 5% úroky odo dňa podania žaloby len z tej časti prisúdenej dané z obratu, ktorá bola účtovaná z preddavku žalujúcemu advokátovi už skutočne zaplateného; z tej časti dane z obratu, ktorá bola účtovaná z odmeny, žalujúcemu advokátovi v skutočnosti ešte nezaplatenej, úroky Najvyšší súd nepriznal. Toto svoje rozhodnutie odôvodnil Najvyšší súd takto:
Mimo odmeny má žalobník nárok na prisúdenie dané z obratu, z ktorej však žalobníkovi neprislúcha úrok, dokiaľ ju sám nezaplatil; mylne má odvolací súd za to, že žalobník má už teraz nárok na 5% zúročenie, pretože daň z obratu je sročná pri sročnosti samej pohľadávky. Tento názor je v rozpore s povahou úrokov ako náhrady škody za opozdené plnenie.
Subjektom dané z obratu je žalobník; podľa § 11 zák. čís. 268/1923 Sb. z. a n. nárok štátu na daň z obratu vzniká proti nemu teprv platením žalovaného; dokiaľ dlžník nezaplatil, nevznikol štátu nárok na zaplatenie dane, z čoho plynie, že ani pre žalovaného nemohla nastať splatnosť dane z obratu, dokiaľ nezaplatil; žalobník bol sice oprávnený ju žalovanému vyúčtovať, t. j. prejaviť, že ju v smysle § 12 cit. zák. presunuje (šlo len o jeho právo a uie povinnosť), avšak požadovať jej zaplatenie mohol teprve dňom skutočného platenia; preto nemožno pred platením pokladať daň z obratu za pohľadávku vopred splatnú, lež len za dávku, ktorú bol žalobník oprávnený vybrať pri platení; úroky sú náhradou škody, vzniklej tým, že povinný nezaplatil včas a tým pripravil oprávneného o možnosť primeraného zužitkovania peňažnej hotovosti; o tej to pri presunutí dane z obratu nemôže byť reč, naopak povinnosť presunutú daň zúročiť by znamenala bezdôvodné obohatenie veriteľa úrokom. Poneváč nebolo sporné medzi stranami, že žalobník zaplatil daň z obratu zo sumy 20000 Kč, ktoré žalovaný pokládá za preddavok za svoj honorár, a sadzba dane z obratu činila v čase platenia 2%, zvyšuje sa zúročiteľná žalobná pohľadávka o 400 Kč.
Citace:
Čís. 15318.. Rozhodnutí nejvyššího soudu československé republiky ve věcech občanských. Praha: JUDr. V. Tomsa, právnické vydavatelství, 1937, svazek/ročník 18, s. 718-719.
Creative Commons BY-NC-ND 4.0 Obsah podléhá licenci Creative Commons BY-NC-ND 4.0. Uveďte autora (BY), neužívejte dílo komerčně (NC), Nezasahujte do díla (ND).