Č. 2564.

Štátní zriadenci (Slovensko): Bývalý školník býv.
uhoř. štátnej strednej školy, ktorý bol dľa § 2 zákona č. 64/1918 zo
služby prepuštený a služby ďalej nekonal, nemá proti čsl. státu nárok na zaopatrovacie požitky.
(Nález zo dňa 27. júna 1923 č. 11.012.)
Vec: Vendelín K., býv. školnik na štátnej reálke v Bratislave proti generálnému finančnému riaditelstvu v Bratislavě o pensii.

Výrok: Sťažnosť zamietá sa ako neopodstatnená.
Dôvody: — — — —
Sťažnosť namietá nezákonitosť napadnutého rozhodnutia, ktorú
shľadává v tom,
1. že prepuštenia sť-la zo služby nemá taký účinok, aby ztrácal nárok na penziu,
2. že keď slúžil stale na území patriacemu teraz k čsl. republike
a tamže je príslušný súc čsl. štátnym občanom, a složil slub vernosti
čsl. republike, že má nárok na penziu proti tejto. Nss neshľadal sťažnosť dôvodnou v základe následovných úvah:
Nieť sporu o tom, že sť-1 bol výnosom min. pre správu Slovenska
zo dňa 20-ho augusta 1919 prepuštený zo služby a že výrok tento stal sa pravoplatným.
Napadnutým výrokom odoprel žal. úřad zaopatrovacie požitky sť-
lovi s odôvodnením, že bol prepuštený — dovolával sa tedy dôvodu, ktorý bol pravoplatné vyslovený. Výrokom tým však úrad implicite
vyslovil, že u sť-la nieť podmienok pre zaopatrovací nárok jeho vôči čsl. štátu.
Nieť sporu o tom, že sť-1 bol zamestnancom býv. štátu uhorského.
Aby ako takový mohol mať nárok na penziu vôči čsl. štátu, muselo by byť zákonité ustanovenia, ktoré nárok ten by uznávalo.
Ohľadne kategorie zamestnancov, do ktorej náleží sť-1, upravuje
nárok ten zákon zo dňa 15-ho aprila 1920 č. 269 Sb. a stanoví v § 6, že nárok na penziu vôči čsl. štátu majú iba oni zamestnanci, ktorí v dobe, keď zákon ten nabyl pôsobnosti, t. j. dňa 1-ho mája 1920 vykonávali službu na územiu čsl. republiky a vyhovovali tiež ďalším náležitostiam tam vytčeným.
Keďže ale sť-1 bol dňa 20-ho augusta 1919 v základe § 2 zák. č.
64/1918 pravoplatné prepuštený a ani netvrdí, že by po prepuštení svojom ešte službu konal — zaisté nieť pochybnosti o tom, že dňa 1-ho mája 1920 nevykonával službu čsl. štátu — nestávala tedy podmienka § 6 zák. č. 269 ex 1920 u něho a nemá tedy nárok na zaopatrovacie požitky vôči čsl. štátu tak ako to správné žal. úřad bol vyslovil, nemôže tedy právom tvrdiť, že by výrok žal. úřadu odporoval
zákonu.
Sťažnosť namietá, že prepuštenie nemá za následok ztrátu nároku
na zaopatrovacie požitky a odvolává sa v tom smere na ustanovenie
§ 6 zák. čl. LXV ex 1912. To je ovšem pravda, lebo dľa tohoto ustanovenia iba prepuštenia v základe disciplinárneho uzavretia má tento
následok — však na daný prípad nemožno upotrebiť tohoto ustanovenia, keďže, ako už výše uvedeno bolo, vôbec nárok vôči čsl. štátu patrí iba zamestnancom, ktorí konali službu dňa 1-ho mája 1920, pri čom nepadá na váhu, či ide o príslušníka čsl. štátu a kde slúžil zamestnanec pred prevratom.
I bola preto sťažnosť zamietnutá ako neopodstatnená.

Citace:

č. 2564. Sbírka nálezů Nejvyššího správního soudu ve věcech administrativních. Praha: Právnické nakladatelství v Praze, 1925, svazek/ročník 5/2, s. 399-400.