Čís. 14679.

Prípad, v ktorom z garančného prejavu zaručiteľa, že ručí štátu »za daňové dlhy určitej osoby, resp. za dane, ktoré jej budú vyrubené«, vyvodené bolo, že zaručenie vzťahuje sa i na dávku z majetku.
(Rozh. zo 7. XI. 1935, Rv IV 262/34.)
Daňový dlžník Štefan K. odsťahoval sa v r. 1923 do cudziny; finančná správa uvoľnila mu pri tej príležitosti hnuteľnosti, zabavené pre daňové nedoplatky, keď sa žalovaná banka garančnou listinou z 20. decembra 1923 za neho zaručila po výšku 40 000 Kč všeobecne »za daňové dlhy resp. dane, ktoré mu budú vyrubené«.
Žalobe štátu o zaplatenie 40 000 Kč oba nižšie súdy, pokiaľ išlo o priame dane a daň z obratu, vyhovely, zamietly ju však, pokiaľ išlo o dávku z majetku, a to z toho dôvodu, že daňou je len opakujúca sa dávka, platená z príjmu a zárobku, kdežto dávka z majetku je jednorázovou dávkou, postihujúcou majetok, tak že sa na ňu zaručenie žalovanej banky, spomínajúce len daňové dlhy, nevzťahuje.
Najvyšší súd žalobe v celom rozsahu vyhovel. Dôvody:
Nezáleží na tom, či dávka z majetku podľa zákona zo dňa 8. apríla 1920 č. 309 Sb. z. a n. (pre Slovensko a Podkarpatskú Rús v znení vládneho nariadenia zo dňa 25. júna 1920, č. 424. Sb. z. a n.) je »daňou« v smysle určitého vedeckého systému.
Zákonodárna terminologia pozná sice jednotlivé druhy »daní«, ale sám všeobecný pojem dane nie je pozitívnym právom samým nikde vymedzený, tak že ani to, že dávka z majetku bola nazvaná práve »dávkou« a nie »daňou«, nemožno posudzovať ako výraz nejakého zásadného a vecne významného rozlišovania medzi daňami a inakšími verejnými dávkami v prospech štátu. Že skutočne ide tu o púhy zjav v podstate len terminologický, vysvitá na pr. zo zákona zo dňa 16. marca 1921, č. 116 Sb. z. a n., ktorý nepochybne aj dávku z majetku radí medzi priame »dane« štátne. Tak je tomu aj v obecnej mluve, a ak prevzala tedy žalovaná banka prejavom zo dňa 20. decembra 1923 priame zaručiteľstvo zcela všeobecne za daňové dlhy (»adótartozás« resp. »kivetendö adó«) Štefana K. bez akéhokoľvek poukazu na jednotlivé druhy týchto daní, niet vôbec príčiny, aby sa z rámca tohoto ručenia vylučoval dlh na dávke z majetku, tým viac, keď podľa nezapreného tvrdenia žalujúcej strany došlo k zaručeniu žalovanej banky práve z tej príčiny, že finančná správa bránila spomenutému Štefanovi K. v odvezení hnutevného majetku z republiky do Maďarska, lebo mal značné nedoplatky na daniach, dávkach a poplatkoch, a teprv na záručnú listinu žalovanej banky zabavené hnuteľnosti uvoľnila. Za tohoto stavu veci je zrejmé, že podľa úmyslu samých strán boly uvedenými výrazmi záručnej listiny »adótartozás« resp. »adó« mienené nedoplatky »berné« a nie »daňové« v nejakom technickom (systematickom) smysle. Dôraz je tu nie na druhu týchto nedoplatkov, ale na výške záručnej sumy. Právom preto vytýka dovolacia žiadosť, že napadnutý rozsudok ustrnul na púhom slovnom znení výrazu bez ohľadu na zrejmý úmysel smluvných strán a bolo preto treba zmenou napadnutého rozsudku vztiahnúť zaručiteľský záväzok žalovanej strany aj na spornú dávku z majetku.

Citace:

č. 14679. Rozhodnutí nejvyššího soudu československé republiky ve věcech občanských. Praha: JUDr. V. Tomsa, právnické vydavatelství, 1936, svazek/ročník 17, s. 1074-1075.