NPD documents search: Váž. civ., 18 (1936)

Čís. 15988.

I. V prípade scudzenia celej filiálky peňažného ústavu (so všetkými aktívami a pasívami) ide o scudzenie závodu podľa § 51, odst. 1, zák. č. 154/1934 Sb. z. a n. II. Nedodržanie výpovednej lehoty, ktorú prislúcha zamestnancovi podľa smluvy alebo podľa zákona, nečiní výpověď neplatnou; k účinnosti zrušenia služebného pomeru netreba novej výpovedi; zamestnanec má pravdaže nárok na služebné požitky (ich náhradu) pre zbývajúcu časť výpovednej lehoty.
(Rozh. z 31. marca 1937, Rv III 42/37.)
Peňažné družstvo V. zriadilo si v auguste 1932 filiálku v D. a vedenie filiálky sverilo žalobníkovi. Služebný pomer žalobníka k družstvu upravený bol smluvou zo dňa 14. júla 1932, podľa ktorej patril žalobníkovi medzi iným plat 1500 Kč mesačne. V septembri 1932 prevzalo túto filiálku so všetkými aktívami a pasívami žalované družstvo, vtedy novo utvorené, a prevzalo aj žalobníka ako vedúceho zamestnanca. V schôdzi správy dňa 20. októbra 1932 bol žalobníkovi určený plat 1200 Kč mesačne a tento mu bol po celú dobu jeho služebného pomeru vyplácaný. Dňa 1. januára 1936 daná bola žalobníkovi 6týždňová výpoveď ku dňu 15. februára 1936. — Žalobou domáhal sa žalobník medzi iným, toho, aby bolo vyrieknuté, a) že spomenutá výpoveď je neplatná a že jeho služebný pomer ďalej trvá, b) že žalované družstvo je povinné platiť mu naďalej 1500 Kč plat mesačne počnúc od 15. februára 1936 a c) zaplatit mu 8550 Kč na minulosť ako rozdiel medzi platom 1500 Kč, ktorý mu podľa smluvy s peňažným ústavom V. aj voči žalovanému družstvu nezmenene prislúcha (§ 51, odst. 1, zák. č. 154/1934), a medzi platom 1200 Kč, ktorý v skutočnosti poberal.
Súd I. stolice žalobe čiastočne vyhovel tak, že prisúdil žalobníkovi 1800 Kč ako plat na dobu od 15. februára 1936 do 31. marca 1936, inak žalobu zamietol. V svojich dôvodoch uviedol súd I. stolice medzi iným toto: Rozhodnou otázkou v tomto spore je, pri akých okolnostiach bol žalobník prevzatý a áké má tedy práva a povinnosti voči žalovanému družstvu. Podľa § 51, odst. 1, zák. č. 154/1934 Sb. z. a n. keď scudzí zamestnavateľ svoj závod, pokračuje sa nezmenene v pracovnom pomere, ak sa nabyvateľ so zamestnancom inak nedohodne. Je nepochybné, že v súdenom prípade ide o scudzenie závodu, lebo novo utvorené žalované družstvo prevzalo od peňažného družstva V. filiálku v D. so všetkými aktívami a pasívami a z personálu prevzalo žalobníka. Správa žalovaného družstva na schôdzi dňa 20. októbra 1932 sa rozhodla určiť výšku platu žalobníka na 1200 Kč mesačne a rozhodla, že neskoršie bude s ním napísaná služebná smluva. Žalobník, ktorý bol prítomný na tejto schôdzi a účinkoval ako zapisovateľ, proti tomu nič nenamietal a ani nespomenul, že má s právnym predchodcom žalovanej strany inú služebnú smluvu, hoci celú zápisnicu zasadnutia správy koncipoval a písal sám ako zapisovateľ, a keby bol býval toho názoru, že tým sú skrátené jeho práva, bol by sa iste proti tomu ozval. Treba tedy mať za to, že súhlasil s tým, aby bola napísaná nová smluva. Nová smluva so žalobníkom sice napísaná nebola, ale je zrejmé, že strany tým rozhodnutím, že chcely napísať novú smluvu, predošlú smluvu zbavily účinnosti. Od toho času platily pre služebný pomer ža- lobníka podmienky, stanovené dňa 20. októbra 1932, a stará smluva sa stala neplatnou. Podľa toho bol žalobník voči žalovanému družstvu smluvným úradníkom a nie úradníkom pragmatikálnym a vzťahujú sa na neho ako na smluvného úradníka ustanovenia zákona č. 154/1934 Sb. z. a n. Žalobníkovi bola daná listom z 1. januára 1936 ku dnu 15. februára 1936 6týždňová výpověď. Ako bolo už vyššie uvedené, žalobník nebol pragmatikálnym (doživotným) úradníkom a ani nebola s ním uzavrená smluva na určitú dobu. V tomto prípade môže zamestnavateľ dať zamiestnancovi výpoveď podľa § 31, odst. 2, bod a) cit. zák. na dobu 6 týždňov ku konců kalendárného štvrťroku, keď pracovný pomer zamestnanca netrval v deň výpovedi dlhšie než 15 rokov. Výnimky z tohoto ustanovenia sú uvedené v § 56, odst. 3, cit. zák., podľa ktorých zamestnancom, ktorým podľa dosavádnych ustanovení zákonných alebo podľa práva obyčajového v deň účinnosti tohoto zákona prislúchala dlhšia výpovedná lehota, než akú ustanovuje tento zákon, zostáva zachovaná táto dlhšia výpovedná lehota. O takýto prípad nejde, lebo žalobník nebol u žalovaného družstva riaditeľom, ktorému by podľa dosavádneho obyčajového práva (platného na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi) prislúchala 1ročná výpovedná lehota, ale bol obyčajným úradníkom, na ktorého se vzťahuje len ustanovenie § 31, odst. 2, bod a) zákona č. 154/1934 Sb. z. a n. Pretože však žalované družstvo dalo žalobníkovi výpoveď dňa 1. januára 1936 ku dňu 15. februára 1936 — tedy nesprávne, lebo podľa zákona treba dať výpoveď ku koncu kalendárneho štvrťroka —, platila táto výpoveď automaticky ku dňu 1. marca 1936, hoci bola daná dňa 1. januára 1936. Keďže bolo nesporné, že žalobník dostal svoj plat do 15. februára 1936, bolo mu treba prisúdiť plat na 6 týždňov, t. j. na výpovednú dobu od 15. februára db 31. marca 1936 a preto bolo žalobe v tejto čiastke vyhovené. Odvolací súd rozsudok súdú I. stolice potvrdil z jeho správnych dôvodov, vylúčil z nich však úvahy, týkajúce sa otázky scudzenia závodu podľa § 51, odst. 1, zák. č. 154/1934 Sb. z. a n., lebo podľa názoru odvolacieho súdu o scudzení závodu nemôže byť reči, keď bola scudzená len jedna z filiálok závodu a nie celý závod.
Najvyšší súd dovolacej žiadosti žalobníka čiastočne vyhovel tak, že sumu prisúdenú nižšími súdmi zvýšil na 12600 Kč.
Dôvody:
Podľa zistenia súdu I. stolice, ktoré si odvolací súd osvojil, žalované družstvo — ako novo založený peňažný ústav — prevzalo celú filiálku družstva V., u ktorého bol žalobník zamestnaný, so všetkými aktívami a pasívami a z personálu prevzalo žalobníka. Na základe tohoto zistenia treba dospeť k záveru, že išlo tu o scudzenie závodu, aký má na mysli § 51 zák. č. 154/1934 Sb. z. a n., ako to súd prvej stolice správné uznal. Opačné stanovisko odvolacieho súdu neobstojí, lebo aj: čiastočné scudzenie závodu spôsobom, ako sa to v súdenom prípade stalo, že sa totiž scudzí filiálka závodu, v ktorej bol žalobník vedúcim úradníkom, s povinnosťou nabyvateľa filiálky prevziať žalobníka do služby, spadá pod pojem soudzenia závodu podľa hore citovaného zákonného ustanovenia.
Avšak toto zákonné ustanovenie nebránilo ani nabyvateľovi závodu, ani zamiestnancovi, aby svoj služebný pomer upravili vzájomnou dohodou odchylne od ustanovení služebnej smluvy, platnej medzi zamestnancom a scudziteľom závodu. Rozhodnou v spore je tedy otázka, či medzi procesnými stranami došlo k ujednaniu novej služebnej smluvy. Po tejto stránke stanovisko odvolacieho súdu, prevzaté z rozsudku sudu I. stolice, vo všeobecnosti neobstojí. Skutočnosť, že »správa novo založeného žalovaného družstva na schôdzi dňa 20. októbra 1932 rozhodla sa určiť výšku platu žalobníka na 1200 Kč mesačne s tým, že neskoršie bude s ním napísaná služebná smluva, že žalobník bol na tejto schôdzi prítomný a aj účinkoval ako zapisovateľ, že proti tomu nič nenamietal a ani nespomenul, že má s právnou predchodkyňou žalovaného družstva inú služebnú smluvu, sama o sebe neposkytuje dostatočného podkladu k záveru, že medzi stranami došlo k ujednaniu novej služebnej smluvy, lebo k tomu, aby služebná smluva ujednaná medzi žalobníkom a právnou predchodkyňou žalovaného družstva stratila — so zreteľom na ustanovenia § 51 zák. č. 154 Sb. z. a n. — v celom rozsahu účinnosť, bolo treba súhlasu so strany žalobníka, ktorý však jedine zo skutočnosti, že sa proti sniženiu svojích služebných požitkov neohradil, nedá sa zistiť. V tom zachovaní sa žalobníka, že plat určený mu na spomienutej schôdzi až do skončenia svojho služebného pomeru výpoveďou so strany žalovaného družstva bez námitok prijímal a proti sníženiu platu námietky nevznášal, treba spoznať konkludentným týmto činom prejavený jeho súhlas len čo do sníženia jeho služebných požitkov na 1200 Kč mesačne. Otázka, či správa, ktorá sa na tomto snížení platu žalobníkovho usniesla, bola v onom čase »usnášania schopná«, na platnosť tohoto ujednania nevlíva, keďže toto ujednanie stalo sa čo do platu žalobníkovho účinným tým, že žalobník konal práce za tento plat a žalované družstvo tieto tiež za tento plat prijímalo. Žalobník inak sám zastává názor, že sníženie platu bolo právom aj jeho drievejšej zamestnavateľky, od ktorej prešiel do služby žalovaného družstva, v dôsledku čoho, pokiaľ sa týká výšky služebných požitkov žalobníkových, smerodajné je toto ujednanie žalobníka so žalovaným družstvom. Čo do výpovednej lehoty ustanovenie služebnej smluvy uzavrenej medzi žalobníkom a právnou predchodkyňou žalovaného družstva dňa 14. júla 1932 zostaly v platnosti. Podľa tejto smluvy môže byť služebná smluva zrušená so strany žalobníka »len jednoročnou výpoveďou, alebo súdnou cestou, keďby k tomu žalobník zavdal zákonnú príčinu«. Podľa § 31, odst. 4, zák. č. 154/1934 Sb. z. a n. výpovedná lehota musí byť pre obe strany rovnaká, v dôsledku čoho má žalobník nárok na jednoročnú výpovednú lehotu. Poneváč je nesporné, že dostal 6týždňovú lehotu, prislúchajú mu ešte požitky na 10 1/2 mesiacov. Bolo preto treba v tomto smere opodstatnenej dovolacej žiadosti vyhoveť a sumu nižšími súdmi prisúdenú zvýšit na 12600 Kč a jej 5% úroky. Pri tom sa — so zreteľom na vývody dovolacej žiadosti — podotýká, že zrušenie služebného pomeru pri kratšej výpovednej lehote, než aká zamestnancovi podľa smluvy alebo zákona príslúcha, nečiní túto výpoveď absolutné neplatnou tak, že by k zrušeniu služebného pomeru po práve účinnému bolo treba novej výpovedi, lež má len ten následok, že pre zbývajúcu časť po práve prislúchajúcej výpovednej lehoty je nárok zamestnancov na služebné požitky dôvodom po práve, ako to ide najavo z ustanovenia § 37 zák. č. 154/1934 Sb. z. a n.
Pokiaľ sa týká nároku žalobníka na vyplácenie mu platu aj na dobu po vypršaní jednoročnej výpovednej lehoty, je on neopodstatnený už so zreteľom na ustanovenia § 37 cit. zákona, lebo žalobník má nárok len na požitky na smluvnú výpovednú lehotu.
Neopodstatnený je aj žalobný nárok na zaplatenie rozdielu medzi platom ujednaným s právnou predchodkyňou žalovaného družstva a platom, aký žalobník skutočne poberal, — a to preto, lebo čo do výšky služebných požitkov došlo medzi procesnými stranami podľa toho, čo bolo hore uvedené, k úmluvě, podľa ktorej bol žalobníkovi plat vyplácaný.
V týchto smeroch bola preto dovolacia žiadosť ako neopodstanená zamietnutá.

Citace:

Čís. 15988.. Rozhodnutí nejvyššího soudu československé republiky ve věcech občanských. Praha: JUDr. V. Tomsa, právnické vydavatelství, 1938, svazek/ročník 19/1, s. 429-433.