NPD documents search: Váž. civ., 10 (1928), sv. 1

Čís. 15651.

Okresné nemocenské poisťovne nie sú povinné platiť lekárňam lieky, ktoré boly vydávané proti ich zákazu.
(Rozh. z 30. novembra 1936, Rv III 463/36.)
Žalobu firmy Z. ako cesionárku lekárnika Bohumila Š. proti okresnej nemocenskej poisťovni v T. o zaplatenie vydaných liekov oba nižšie súdy zamietly, odvolací súd z týchto dôvodov: Odvolací súd zisťuje tento skutkový stav: Členovia žalovanej okresnej nemocenskej poisťovne odobrali lieky im lekármi žalovanej predpísané do 1. decembra 1933 z lekárne Bohumila Š. a žalovaná strana do tej doby od Bohumila Š. odobrané lieky zaplatila. Prípisom zo dňa 1. decembra 1933 sdelila žalovaná Bohumilovi Š., že mu zakazuje expedíciu liekov z jeho lekárne pre svojich členov; vyhlášky žalovanej strany o zákaze odberu liekov z lekárne Bohumila Š. vyvesené boly v čekárňach ordinujúcich lekárov žalovanej strany. Soznaním žalobkyne je zistené, že lieky, ktorých zaplatenia sa domáhá, vydané boly z lekárne Bohumila Š. po 1. decembri 1933. Tento skutkový stav stačí k rozhodnutiu sporu, najmä k tomu, aby žaloba bola bez každého ďalšieho dokazovania zamietnutá, a to bez ohľadu na to, či je založená na právnom dôvode nákladu učineného za žalovanú stranu (versio in rem), ktorá povinná bola ho učiniť zo zákona, či na dôvode bezprávneho obohatenia. Nesporný zákaz z 1. decembra 1933 vylučuje oboje, ako vylučuje vôbec dôvodnosť žalobného nároku voči žalovanej z akéhokoľvek iného právneho dôvodu. Niet totiž žiadneho zákonného ustanovenia, podľa ktorého obecenstvo boto by obmedzené na odber liekov v určitej lekárni, najmä v tej, v obvode ktorej je bydlisko alebo sídlo osoby, ktorá lieky potrebuje a neobsahujú takého ustanovenia najmä zákony o nemocenskom a sociálnom poistení dotyčne nemocenských poisťovní, ktoré sú povinné zo zákona svojim členom (poistencom) poskytovať lieky (§ 95 zák. č. 184/1928 v znení nar. č. 112/1934 Sb. z. a n.). Naopak stanovenie § 67 a), odst. 1 lit. e) cit. zákona ponechává im úplnú voľnosť, od koho a ako budu odoberať lieky. Naproti tomu niet zákonného ustanovenia, ktoré by zaväzovalo lekárnika vydávať požadované lieky na dlh, okrem výnimečného ustanovenia § 127 zák. čl. XIV:1876, podľa ktorého musí lekárnik vydať aj na dlh taký liek, keď je na recepte lekárom vyznačené, že pre nebezpečenstvo liek treba aj na dlh vydať. O taký prípad však v spore nejde, lebo žalobkyňa netvrdí, že by bol Bohumil Š. taký potrebný liek vydal. Podľa toho žalovaná strana mohla slobodne určit, od koho chce lieky odoberať a nebola obmedzená odoberať ich len z lekárne Bohumila Š. Keď mu prípisom z 1. decembra 1933 oznámila, že zakazuje vydávanie liekov z jeho lekárne pre svojich členov — čo nič iného neznamená, než že za lieky vyžiadané z jeho lekárne na jej účet nezaplatí, ako sa do tej doby dialo —, dala tým zrejme najavo, že nechce, aby za ňu nejaký náklad činil, a ak tak preca robil a lieky na dlh vydával, robil tak na svoje riziko. Svojím dopisom z 23. decembra 1933 dal sám dostatočne najavo, že je si vedomý, čo zákaz z 1. decembra 1933 znamená, že proti vôli určitej osoby za ňu náklad robiť nesmie. Tým je aj nárok z bezdôvodného obohatenia vylúčený, lebo sú tu osoby, ktoré lieky objednaly a odobraly a od ktorých môže Bohumil Š. požadovať zaplatenie. Z týchto dôvodov je akékoľvek, stranami v spore navrhované dokazovanie zbytočné a pre riešenie sporu nerozhodné a bolo preto aj pominuté. Je nerozhodné, či Bohumil Š. bol pre nesprávne expedovanie liekov trestne stíhaný; táto okolnost môže v kladnom prípade byť len pohnútkou žalovanej strany k zákazu vydávania liekov. Práve tak je nerozhodné, že žalovaná strana vyhláškami v ordináciach svojich lekárov oznamovala svojim členom zákaz odberu liekov od Bohumila Š., lebo svoju vôľu dostatočne prejavila zákazom jemu samému doručeným. Nebolo preto tiež potrebné k námietke žalovanej strany zisťovať, či skutočne lieky v žiadanej protihodnote boly z lekárne Bohumila š. vydané.
Najvyšší súd dovolaciu žiadosť zamietol, lebo nespoznal zákonného dôvodu, aby rozsudok odvolacieho súdu bol zmenený alebo rozviazaný.

Citace:

č. 5370. Sbírka nálezů Nejvyššího správního soudu ve věcech administrativních. Praha: Právnické vydavatelství v Praze, 1927, svazek/ročník 8/1, s. 370-371.