NPD documents search: Váž. civ., 19 (1937), sv. 1

Čís. 15171.

Pravidlo súkromného práva, že pohľadávka veriteľa i s vedľajšími právami prechádza ex lege na ručiteľa, ktorý ju vyplatil, neplatí pre obor práva verejného (daňového).
»Ručením« v § 265 č. 76/1927 Sb. z. a n. nie je mienený závazek rukojemský podľa súkromného práva, ale je to len výraz pre priamu zodpovednosť za daňový nedoplatok.
(Rozh. z 2. mája 1936, Rv III 836/35.)
Žalobník predal v r. 1926 svoju nehnuteľnosť Alexandrovi V. a Jozefovi S.; prevod vyznačený bol však len v pozemkovej knihe, v pozemkovom katastre ostala nehnuteľnosť zapísaná aj naďalej na žalobníka a daň z nej bola v dosledku toho predpisovaná žalobníkovi. V r. 1931 bola nehnuteľnosť okresným súdom v K. na exekúčnej dražbe odpredaná. Pri rozvrhu dražebného výťažku prihlásil berný úrad v K. proti exekútom (Alexandrovi V. a Jozefovi S.) k prednostnému uspokojeniu dlžnú daň, zaťažujúcu exekučne odpredanú nehnutehnosť, a to daň pozemkovú, domovú a zárobkovú na dobu od 1. apríla 1928 do 31. marca 1931 v sume 5615 Kč. Usnesením zo dňa 20. októbra 1932 čís. E 1180/29 bola táto suma bernému úradu prikázaná; žalobník na rozvrhovom pojednávaní vzniesol na tuto sumu a jej prednostné zaradenie nárok z dôvodu, že ju za exekútov už vyplatil (keďže bola daň z nehnuteľnosti predpísaná jemu), tak že plstením na něho prešla ex lege daňová pohľadávka eráru i s právom na prednostné zaradenie. Exekučný súd odkázal žalobníka na porad práva. Žalobou domáhal sa žalobník, aby žalovaný erár povinný bol uznať, že suma 5615 Kč, přikázaná bernému úřadu v K., patrí jemu (žalobníkovi).
Súd I. stolice mal za dokázané, že žalobník vyplatil zo sporných daní len 117 Kč 25 h na pozemkovú daň a vyhovel žalobe len dotyčné tejto čiastky. Proti rozsudku súdu I. stolice odvolal sa len žalobník, žalovaný erár odvolanie nepodal. Odvolací súd rozsudok súdu I. stolice v napadnutej (zamietavej) časti potvrdil.
Najvyšší súd dovolaciu žiadosť žalobníka zamietol. Dôvody:
Žalobník sa už zo základu mýli, keď má za to, že sporná suma 5615 Kč, ktorá bola rozvrhovým usnesením okresného súdu v K. zo dňa 20. októbra 1932 čís. E 1180/29 ako prednostná pohľadávka (na nedoplatkoch dané pozemkovej, domovej a zárobkovej za dobu od 1. apríla 1928 do 31. marca 1931) vradená pre žalovaný čsl. štát, patrí žalobníkovi, lebo vraj tieto daňové nedoplatky zaplatil za exekútov Alexandra V. a Jozefa S. ako ručiteľ podľa odst. 4 § 265 zákona č. 76/1927 Sb. z. a n. a tak vraj táto daňová pohľadávka i s vedľajšími právami (t. j. zákonným prednostným právom záložným) prešla naň zákonnou cesiou.
»Ručením« v § 265 cit. zákona nie je mienený závazok rukojemský v smysle súkromného práva (Bürgschaft), ale je to len výraz pre priamu zodpovednosť (Haftung) za daňový nedoplatok a správné je preto stanovisko napadnutého rozsudku, že žalobník — ak zaplatil pri naznačených okolnostiach spornú sumu — neplatil tým dlh cudzí, ale svoj vlastný. Ostatne právne pravidlo, ktoré tu má žalobník na mysli, platí iba v obore práva súkromného, t. j. o pohľadávkach súkromnoprávnych, sporná pohľadávka je však pohľadávkou veřejnoprávnou, pri ktorej v nedostatku zákonného predpisu nemôže prísť v úvahu ani cesia dobrovolná, tým menej cesia zo zákona, tak že i keby šlo o skutočný prípad súkromnoprávneho zaručenia (rukojemstva), nemal by žalobný nárok tvrdeného právneho základu. Zákonné prednostné právo záložné za daňové nedoplatky v nedostatku výslovného predpisu zákona v žiadnom prípade nemôže prejsť na osobu súkromnú.
Pri tomto právnom stave netreba sa vôbec zaoberať otázkou, či skutkové tvrdenia žaloby sú pravdivé, a márna je aj námietka dovolacej žiadosti, že žalovaný čsl. štát sporný nárok čo do čiastok 439 Kč 05 h a 323 Kč 05 h za sporu uznal, lebo — nehľadiac ani na to, či by aj skutočné uznanie mohlo byť v súdenom prípade účinným — nejde tu ani o uznanie v prospech žalobníkov, ale najvýš iba v prospech rozvrhovej masy, žalobník však nie je osobou, povolanou k hájeniu záujmov zadnejších veriteľov, zúčastněných v rozvrhovom pokračovaní. Bolo preto treba bezzákladnú dovolaciu žiadosť zamietnuť.

Citace:

č. 16212. Rozhodnutí nejvyššího soudu československé republiky ve věcech občanských. Praha: JUDr. V. Tomsa, právnické vydavatelství, 1938, svazek/ročník 19/1, s. 900-901.