NPD documents search: Váž. civ., 19 (1937), sv. 2

Čís. 5721.

Bol-li obžalovaným odsúdený pre zločin podiva zákona na ochranu republiky teprv nálezom opravnej stolice, má táto sama vysloviť i vylúčenie podmieneného odsúdenía v smysle cit. zákona, a to aj vtedy, keď zločin bol so zreterom na použitie § 92 tr. zák. kvalifikovaný za prečin.
(Rozh. zo dňa 20. októbra 1936, Zm III 480/36.)
Najvyšší súd v trestnej věci proti A. H., obžalovanémiu zo zločinu podla § 15, č. 3 zák. na ochr. rep., zamietol zmátočnú sťažnosť obžalovaného, z úradnej moci na základe dovodu zmátočnosti podla § 384, č. 4 tr. p. zrušil najvyšší súd podla § 34, odst. 1 por. nov. rozsudok vrchného sudu vo výroku, ktorým bolo uložené sudu prvej stolice, aby dodatočne rozhodol o podmienenom odsúdení, a uložil vrchnému sudu, aby vo vlastnom obore posobnosti rozhodol, či obžalovanému povoruje podmienený odklad výkonu trestu alebo nie.
Z dovodov:
Pri preskúmaní věci z úradnej povinnosti přesvědčil sa najvyšší súd, že rozsudok vrchného súdu je zmátočný vo výroku, ktorým uložil krajskému súdu, aby podla § 7 zák. č. 562/1919 Sb. z. a n. rozhodol o podmienenom odsúdení. Obžalovaný bol teprv rozsudkom vrchného súdu odsúdený pre zločin výzvy k trestným činomi podla § 15, č. 3 zák. na ochr. rep., lebo rozsudok krajského súdu bol sprosťujúci. Podla § 7, odst. 1 zák. zo 17. októbra 1919, č. 562 Sb. z. a n., a plenárneho rozhodnutia najvyššieho súdu z 3. júla 1923, č. Pres. 466/23 je súd prvej stolice povolaný rozhodovať o podmienenom odsúdení, a to podla plenárneho rozhodnutia najvyššieho súdu zo 7. apríla 1924, čís. Pres. 1510/23 i vtedy, keď teprv rozhodnutím opravnej stolice vzišla nutnost, aby o podmienenom odsúdení bolo uvažované. Tieto předpisy boly doplněné § 35, veta 1 zák. z 19. marca 1923, čís. 50 Sb. z. a n., ktorým bolo ustanovené, že pri odsúdení pre zločin podla zák. na ochr. rep. u osob starších 18 rokov je podmienené odsúdenie vylúčené. Poneváč obžalovaný bol odsúdený pre zločin podla § 15, č. 3 zák. na ochr. rep., neprichádzala v úvahu nutnosť, aby súd prvej stolice uvažoval o podmienenom odsúdení ani podla § 7 zák. č. 562/1919 Sb. z. a n., ani podla citov. plen. rozhodnutia najvyššieho súdu, lebo následkom rozkazovacieho předpisu § 35, veta 1 zák. na ochr. rep. odpadla nutnosť uvažovat o podmienenom odsúdení v smysle § 1 zák. č. 562/1919 Sb. z. a n. Preto mal súd, ktorý obžalovaného odsúdil pre zločin podla zák. na ochr. rep., aj vyslovit vylúčenie podmieneného odsúdenia, a to aj v tomto případe, keď zločin bol so zretelom k §§ 92 a 20 tr. z. kvalifikovaný ako prečin, poneváč sa týmto kvaliifikovaními následkom výměry trestu nemení nič na podstate trestného činu. Keď vrchný súd o podmienenom odsúdení v tomto případe nerozhodol, ale dal poukaz krajskému súdu, aby o ňom rozhodol, uznal, že vec, ktorá patří do jeho oboru posobností, tam neprislúcha, čím spósobil zmátok podla § 384, č. 4 tr. p., na ktorý třeba podla § 384, posl. odsť. tr. p. vždy dbať z úradnej povinnosti. Preto postupoval najvyšší súd podla § 34, odst. 1 por. nov. a poukázal vrchný súd, aby vo vlastnom obore posobnosti rozhodol o podmienenom odsúdení.

Citace:

čís. 5721. Rozhodnutí nejvyššího soudu československé republiky ve věcech trestních. Praha: JUDr. V. Tomsa, právnické vydavatelství v Praze, 1937, svazek/ročník 18, s. 457-458.