NPD documents search: Váž. tr., 18 (1936)

Čís. 16748.

I. Rozhodnutie ministerstva železníc o odvolaní železničného zamestnanca proti predpísaniu preplatených služebných požitkov riaditeľstvom štátnych železníc k náhrade nie je rozhodnutím správneho úradu o súkromnoprávnom nároku podľa § 105 ústavnej listiny a zákona č. 217/1925 Sb. z. a n.
II. Časťou aktívnych požitkov, ktorá sa podľa odst. 4 § 118 služebného poriadku pre zamestnancov čsl. št. železníc nevymáha zpät od penzionovaného zamestnanca, je ta čast právom vyplatených aktívnych požitkov, na ktorú zamestnanec stratil právny nárok preto, že bol penzionovaný pred uplynutím doby, na ktorú mu boly aktívne požitky vopred vyplatené.
III. § 33 služebného poriadku pre zamestnancov čsl. št. železníc vzťahuje sa len na škody, ktoré zamestnanec spôsobil železničnému podniku nesprávnym výkonom svojej služby. Na preplatky služebných požitkov vzťahuje sa aj u pomocných zamestnancov § 70 vl. nar. č. 15/1927 Sb. z. a n.
(Rozh. z 21. januára 1938, Rv III 31/37.)
Žalobník predniesol v žalobe, že bol od roku 1920 zamestnaný u čsl. štátnych železníc ako pomocný zamestnanec a 1. septembrom 1933 bol daný do výslužby. Rozhodnutím z 25. januára 1934 predpísalo mu riaditeľstvo štátnych železníc v B. k náhrade 43326 Kč 25 h so 6% úrokmi, a to z toho dôvodu, že mu od 26. septembra 1926 do 31. augusta 1933 — Čís. 16748 —
boly neprávom vyplácané výchovné a drahotné prídavky pre jeho rodinných príslušníkov, lebo títo v tom čase nemali čsl. štátneho občianstva. Odvolanie žalobníka proti tomuto rozhodnutiu nemalo u ministerstva železníc úspechu. Predpísanie tejto sumy k náhrade nestalo sa však po práve, ako plynie najmä aj z ustanovenia odst. 4 § 118 služebného poriadku pre zamestnancov čsl. št. železníc. — Žalobou domáhal sa žalobník rozsudkového výroku, že žalovaný štát nie je oprávnený požadovať od neho náhradu predpísanú rozhodnutím riaditeľstva štátnych železníc v B. a povinný je zaplatiť mu sumu srážok, ktoré z jeho odpočivných platov už vykonal, a vyplácať mu v budúcnosti odpočivné požitky neskrátene. — Žalovaný štát bránil sa tým, že železničná správa už 31. augusta 1933 zistila, že žalobník nie je čsl. štátnym občanom; žalobník stal sa ním len po udelení štátneho občianstva ministerstvom vnútra a po složení štátnoobčianskej prísahy dňa 30. novembra 1933, vedel však už od septembra 1926, že ani on, ani jeho rodinní príslušníci, nemajú čsl. štátneho občianstva, túto okolnosť služebne neohlásil a preto poberal výchovné a drahotné prídavky na manželku a deti mala fide, lebo uvedené prídavky sú viazané na čsl. štátne občianstvo rodinných príslušníkov. Preto mu suma 43326 25 Kč so 6% úrokmi z opozdenia bola k náhrade predpísaná právom. V právnom odôvodnení poukazoval žalovaný štát medzi iným na ustanovenie § 33 služebného poriadku pre zamestnancov čsl. št. železníc. Konečne namietal žalovaný štát, že žalobník podľa § 2 zák. č. 217/1925 Sb. z. a n. nastúpil porad práva opozdene, lebo konečné rozhodnutie ministerstva železníc dostal 27. mája 1935 a žalobu podal až 19. novembra 1935, tedy po uplynutí 90 dní.
Oba nižšie súdy žalobu zamietly, Najvyšší súd rozsudok odvolacieho súdu rozviazal a uložil mu ďalšie pojednávanie a nové rozhodnutie.
Dôvody:
Lichá je predovšetkým námietka železničnej správy, že žalobné právo žalobníka zaniklo podľa § 2 zák. č. 217/1925 Sb. z. a n. preto, že nepodal žalobu do 90 dní po doručení rozhodnutia ministerstva železníc zo dňa 20. marca 1935, č. 28741-Pres. 3-1934, ktorým bola jeho sťažnosť proti predpisu náhrady zamietnutá. Rozhodnutie ministerstva železníc nebolo rozhodnutím správneho úradu o súkromnoprávnom nároku v smysle § 105 úst. listiny, ale rozhodnutím železničnej správy vo vlastnej veci, preto nemožno zákon č. 217/1925 Sb. z. a n. na súdenú vec vôbec použiť.
Rovnako liché je odvolanie sa žalobníka na § 118 služebného poriadku pre zamestnanca čsl. št. železníc na dôkaz toho, že železničná správa nemala po penzionovaní žalobníka vôbec právo predpísať mu nejaký preplatok na služebných požitkoch za činnej služby k náhrade. Časťou aktívnych požitkov, ktorá se podľa 4. odst. § 118 — Čís. 16748 —
služebného poriadku nevymáha zpät od penzionovaného zamestnanca, je oná časť právom vyplatených aktívnych požitkov, na ktorú zamestnanec stratil právny nárok preto, že bol penzionovaný pred uplynutím doby, na ktorú mu boly aktívne požitky vopred vyplatené. To plynie tak z textu tohoto predpisu, ako zo súvislosti s ostatným služebným právom, najmä tiež z §§ 69, odst. 2 a 70 vl. nar. č. 15/1927 Sb. z. a n.
Neprávom sa odvoláva žalovaná železničná správa na ustanovenie § 33 služebného poriadku. Toto ustanovenie vzťahuje sa podľa svojho doslovného znenia len na škody, ktoré zamestnanec zapríčinil železničnému podniku nesprávnym výkonom svojej služby. V súdenom prípade nejde o takúto škodu, ale o otázku, či železničná správa preplatila zákonné aktívne požitky žalobníka a či môže požadovať vrátenie preplatku.
Nemožno súhlasiť s názorom nižších súdov, že služebné predpisy nemajú pre riešenie tejto spornej otázky žiadneho ustanovenia a že preto treba túto otázku riešiť podľa všeobecných právnych zásad o bezdôvodnom obohatení. Spor treba posúdiť podľa § 70 vl. nar. č. 15/1927 Sb. z. a n. Neprávom majú nižšie súdy za to, že nemožno použiť tento predpis, poneváč je obsiahnutý v prvej časti cit. vl. nar., a pre pomocných zamestnancov, akým bol aj žalobník, platí druhá jeho časť, v ktorej obdobného predpisu niet. Nehľadiac na to, že ustanovenie § 70 je zásadnej povahy a bolo prevzaté z § 151 platového zákona č. 103/1926 Sb. z. a n., ktorého zásady maly byť podľa § 210 toho istého zákona rozšírené na všetkých zamestnancov všetkých štátnych podnikov a že by ho preto už z tohoto dôvodu pri nedostatku priamych predpisov musilo byť použité obdobne, ustanovuje § 115 vl. nar. č. 15/1927 Sb. z. a n. a nárokoch pomocných zamestnancov na výchovné, o ktoré ide práve v tomto spore, že platí § 63, odst. 1—7 obdobne, a tým bol rozšírený aj na pomocných zamestnancov predpis predposl. odst. § 70, ktorého použitie prikazuje 6. odst. § 63. Keď však má aj pre pomocných zamestnancov platiť predposledný — ôsmy — odstavec § 70, musia platiť aj predchádzajúce odstavce 6 a 7, lebo tvoria s ním logický celok. Nad to bolo v § 47 vl. nar. č. 96/1930 Sb. z. a n. výslovne ustanovené, že od vyhlásenia zákona č. 70/1930 Sb. z. a n., tedy od 17. júna 1930, platí ustanovenie § 70 vl. nar. č. 15/1927 Sb. z. a n. pre zamestnancov, ktorým boly povolené penzíjne platy podľa uvedeného vládneho nariadenia. Takým zamestnancom je aj žalobník.
Rozhodnutím železničnej správy, ktoré je predmetom tohoto sporu, boly žalobníkovi predpísané k náhrade rodinné príplatky vyplácané mu za dobu od 1. októbra 1926 do jeho penzionovania dňa 31. augusta 1933 v sume 43326 Kč 25 hal. preto, že žalobník nebol štátnym príslušníkom a preto nemal nárok na rodinné príplatky podľa §§ 115 a 63 (1) vlád. nar. č. 15/1927 Sb. z. a n. Príplatky boly mu vyplácané omylom v nesprávnom predpoklade, že je československým štátnym príslušníkom. Vymerajúc a vyplácajúc rodinné prídavky, vychádzala tedy — Čís. 16748 —
železničná správa z nesprávnej skutkovej podstaty a pre taký prípad ustanovuje 7. odst. § 70, že železničná správa môže žiadať vrátenie neprávom vyplácaných súm, ale najvýš len za uplynulú dobu troch rokov. Preto a poneváč železničná správa má podľa 2. odst. § 69 vl. nar. č. 15/1927 Sb. z. a n. právo domáhať sa vrátenia preplatku, hoci vznikol za činnej služby žalobníka, administratívnymi srážkami z penzijného platu žalobníka a tieto administratívne srážky nepodliehajú obmedzeniam podľa 1. odst. toho istého predpisu stanoveným pre vedenie exekúcie na penzijné platy zamestnancov, je žalobný nárok, pokiaľ brojí proti vráteniu preplatkov za posledné tri roky pred ich predpísaním k náhrade neopodstatnený, a nemožno dovolacej žiadosti v tomto smere vyhoveť.
Pokiaľ však ide o preplatky staršie než trojročné, nepostačuje zistený skutkový stav pre konečné rozhodnutie.
Podľa 8. odst. § 70 môže byť vrátenie preplatkov požadované bez akéhokoľvek časového obmedzenia, ak zamestnanec sám zavinil, že železničná správa vychádzala z nesprávnej skutkovej podstaty. Podľa všeobecných právnych pravidiel (§ 269 Osp.) je povinnosťou železničnej správy, aby dokázala také zavinenie žalobníka. Nepostačuje ako dôkaz zavinenia to, že žalobník v prihláške na rodinné prídavky zo dňa 23. marca 1923 podľa stavu zo dňa 31. decembra 1922 označil snáď svoje deti ako československých štátnych občanov, lebo železničná správa sama predpísala žalobníkovi náhradu až od 1. októbra 1926, poneváč vraj sa žalobník v septembri 1926 dozvedel, že nie je československým štátnym občanom »prípadne, že sa jeho štátne občianstvo zrušuje«. Prihláška z roku 1923 nie je tedy v príčinnej súvislosti s predpisom náhrady, naopak nasvedčuje skutočnosť predpisu náhrady až od 1. októbra 1926 pravdivosti žalobníkovho prednesu, že až do roku 1926 ani sám nemal, ani u úradov nebolo pochybnosti o tom, že je československým štátnym občanom a že dokonca obec Z. uznávala jeho domovskú príslušnost, čo by vylučovalo jeho zavinenie. Pokiaľ však ide o dobu po 1. októbri 1926, tvrdil žalobník a ponúkol dôkazy o tom, že v každoročných výkazoch slúžiacich na vymeranie jeho požitkov výslovne udával, že československé štátne občianstvo nemá a že len oň zažiadal, a že to hlásil aj bezprostrednému svojmu predstavenému traťmajstrovi Imrichovi R. Ak je to pravda, nezavinil žalobník mylné vymeranie rodinných prídavkov a nemožno mu ich predpísať k náhrade za dobu dlhšiu než za posledné tri roky, lebo platové výkazy musely sa dostať na vedomosť likvidujúcemu orgánu a okrem toho samé hlásenie bezprostrednému predstavenému v službe musí byť pokladané za postačujúce k ospravedlneniu žalobníkovmu. Pretože nižšie súdy ponúknuté dôkazy čiastočne nevykonaly, čiastočne si ich výsledku nevšimly — najmä nie spisov zaslaných krajinským úradom, podľa ktorých riaditeľstvo štátnych železníc už dňa 6. februára 1927 sa prihováralo za to, aby žiadosti žalobníka o udelenie štátneho občianstva bolo vyhovené, a hlásenia traťmajstra R. v železničnom spise 573/3 zo dňa 17. mája 1934 strana 33, ktoré vysvetľuje, prečo boly žalobníkovi rodinné prídavky ďalej poukazované, — musel byť napadnutý rozsudok rozviazaný.

Citace:

č. 5696. Rozhodnutí nejvyššího soudu československé republiky ve věcech občanských. Praha: Právnické vydavatelství v Praze, 1927, svazek/ročník 8/1, s. 167-170.