NPD documents search: Váž. civ., 19 (1937), sv. 1

Čís. 15868.

Aj dohoda o t. zv. súkromnej kompenzácii platebnej podlieha devizovým predpisom a preto má byť — vo vzťahu k Rumunsku — krytá povolením Národnej banky československej i Rumunskej.
(Rozh. zo 4. februára 1937, Rv III 259/36.) Žalujúca strana (tuzemský vývozca) a žalovaná strana (tuzemský dovozca) uzavrely dňa 27. marca 1934 v rámci príslušných devizových povolení dohodu o súkromnej kompenzácii platov, vyplývajúcich pre nich z rumunského vývozu resp. dovozu, v tom smysle, že žalujúca strana sa zaviazala dať žalovanej strane k dispozícii exportnú valutu, ktorú získa vývozom motýk do Rumunska, v rumunských Lei u rumunskej banky, aby žalovaná strana nimi zaplatila rumunskému vývozcovi kukuricu, ktorú dovezie z Rumunska; vôči tomu sa žalovaná strana zaviazala zaplatiť protihodnotu týchto Lei v Kč (po srážke smluvnej odmeny) v prospech žalujúcej strany na kompenzačné konto u banky U. v Bratislave. — Žalujúca strana domáhala sa žalobou protihodnoty zbytku 213855,60 Lei, ktorých žalovaná strana nepoužila. — Žalovaná strana namietala najmä, že v rozhodnej dobe, keď mala byť kukurica dovezená, došlo v Rumunsku k zákazu jej vývozu, tak že žalovaná strana kukuricu nemohla doviezť, zbytku složených Lei nemohla použiť a nie je preto povinná zaplatiť žalujúcej strane ich protihodnotu.
Súd I. stolice žalobe vyhovel. Dôvody: Zprávou Čsl. vyslanectva v Bukurešti č. j. 1427/35 z 21. februára 1635 v spojeni s overenými prekladmi príslušných krátovských dekrétov a vyhlášok je dokázané, že dňa 29. marca 1934 bol uverejnený v rumunskou úradnom liste kráľovský dekrét č. 841 zo dňa 27. marca 1934, ktorým sa počínajúc od 30. marca 1934 zakazuje vývoz kukurice druhov pignoletto a cinquantiu, dňa 9. mája 1934 kráľovský dekrét č. 1390 z 9. mája 1934, ktorým sa počínajúc od 9. mája 1934 zakazuje vývoz obilia všetkého druhu a fazuľe a dňa 30. júla 1934 kráľovský dekrét č. 2317 zo dňa 28. júla 1934 s účinnosťou od 30. júla 1934 bol zase uvoľnený vývoz všetkého obilia okrem pšenice. Aby bolo možno posúdiť, aký vliv mal zákaz vývozu kukurice, účinný od 9. mája 1934 až do 30. júla 1934, na plnenie žalobnej pohľadávky, je třeba zistiť, aké smluvné povinnosti mala žalovaná strana a či plnenie týchto bolo znemožněné nahodilým zákazom vývozu kukurice, tak že by jej záväzok zanikol. Podľa smluvného listu zo dňa 27. marca 1934 bola žalujúca strana povinná vyviezť motyky v úhrnnej cene 445000 Kč, z toho část v cene 350000 Kč za 14 dní odo dňa uzavrenia kompenzačnej smluvy (27. marca 1934) a zbytok asi za 6 týždňov po obdržaní čsl. prísľubu, t. j. předběžného povolenia ku kompenzačnému obchodu. Je zistené podľa uvedeného listu a ostatnej korešpondencie, že žalujúca strana predala tieto motyky firme A. v Arade a že táto firma bola povinná podľa svojej úmluvy so žalujúcou stranou složiť kúpnu cenu v Lei u rumunskej banky, aby žalovaná strana mohla nimi pri istých podmienkach disponovať cieľom uhradenia kúpnej ceny kukurice, ktorú mala nakúpiť v Rumunsku a vyviezť. Ďalej je dokázané, že firma A. složila kúpnu cenu u banky C. v Timisoare, ktorá zase dala túto sumu k dispozícii pre žalovanú stranu u filiálky A. banky v Bukurešti a táto banka z príkazu firmy A. a žalované] strany zriadila v prospěch firmy H. v Braile, od ktorej žalovaná strana kukuricu kupovala, akreditiv. A. banka v svojom liste zo dňa 29. mája 1934 sdelila žalovanej strane, že na základe tohoto akreditivu bude konat platby firmě H. proti predloženiu vzorca C, vidimovaného rumunským colným úradom na preukázanie toho, že na základe prísľubu zo dňa 12. marca 1934, č. 4023, udeleného firme A. Národnou bankou Rumunskou, bola žalovanou stranou vyvezená z Rumunska kukurica v hodnote akreditovanej sumy. A. banka v tomto liste mimo toho sdeľuje žalovanej strane, že súčasne vyzvala firmu H., aby jej zaslala obratom vidimované formuláry C a sdelila jej jednacie číslo definitivného povolenia Národnej banky Rumunskej, načo bude uvedená suma použitá podľa poukazu žalovanej strany v prospech firmy H. Z toho plynie, že firma H. nemohla dostať skoršie platbu z peňazi složených firmou A., než A. banka dostala od firmy H. colným úradom vidimovaný formulár C a dokiaľ Národná banka Rumunská neudelila definitivne devizové povolenie k tejto platbe. Žalovaná strana, aj čo sa týka žalobného zbytku složených Lei, mohla dostať v smysle rumunského kompenzačného povolenia k voľnej dispozícii tieto Lei až vtedy, keď sa vykázala u Národnej banky Rumunskej formulárami C, vidimovaným rumunským colným úradom na preukázanie toho, že ďalšiu kukuricu skutečne prepravila cez rumunskú hranicu. Je tedy zistené, že žalovaná strana o tom vedela a bola s tým srozumená, že žalujúca strana vopred vyvezie svoje motyky, že tieto motyky sú predané firme A. a že táto je oprávnená a povinná uhradiť kúpnu cenu takým spôsobom, že ju složí u rumunskej banky. Bolo tedy ponechané žalovanej strane vývozom kukurice v rámci predbežného povolenia zadovážiť si od Národnej banky Rumunskej povolenie k vybraniu složených Lei. Žalujúca strana nemala robiť nič iného než motyky vyviezť a postarať sa o to, aby jej odberateľka firma A. složila kúpnu cenu u rumunskej banky, určenej žalovanou stranou. Týmto žalujúca strana splnila všetky svoje smluvné povinnosti. V tomto spore ide o zbytek 213855,00 Lei, které firma A. složila dňa 15. mája 1934 a dňa 19. mája 1934. V čase tohoto složenia bol zákaz vývozu kukurice už v platnosti. Motyky v úhrnnej cene 445000 Kč boly však žalujúcou stranou vyvezené už v dobe od 7. apríla 1934 do 28. apríla 1934. Žalujúca strana bola podľa smluvy povinná, aby tento kompenzačný obchod umožnila, motyky vopred vyviezť, a žalovaná strana bola srozumená s tým, aby firma A. složila a to v smysle základnej smluvy zo dňa 27. marca 1934 behom mesiaca mája 1934 najpozdejšie však do 15. júna 1934 kúpnu cenu v Lei u rumunskej banky. Složenie kúpnej ceny, ako je zistené, bolo skončené dňa 19. mája 1934. Podľa záväzného obsahu základnej smluvy žalujúca strana bola povinná ešte před tým, než žalovaná strana nákúpi kukuricu, na každý pád vyviezť motyky do Rumunska a firma A. bola povinná kúpnu cenu za ne složiť. Len čo tedy žalujúca strana motyky vyviezla a odovzdala firme A., čo sa stalo už dlhší čas pred vydaním zákazu vývozu kukurice, bolo nemožné pre žalujúcu stranu odvolať tieto úkony a s týmto výsledkom bola žalovaná strana podľa smluvy úplne srozumená. Aj keby sa žalujúca strana bola dozvedela o zákaze vývozu obilia zo dňa 9. mája 1934 ihneď a nie až z listu žalovanej strany zo dňa 29. mája 1934, už nebola vstave pre vzniklé práva tretej osoby, t. j. firmy A. zakázať složenie Lei dňa 15. mája 1934 a dňa 19. mája 1934. Toto právo firmy A. složiť po prevzatí motýk kúpnu cenu v Lei u rumunskej banky a jej skutočné složenie boly právnou situáciou, ktorú podľa smluvy obidve strany chcely a schválily, takže žalovaná strana s touto udalosťou musela počítať. Podľa základnej smluvy zo dňa 27. marca 1934 žalovaná strana bola povinná hneď po obdržaní zprávy o týchto složeniach složiť v prospech žalujúcej strany na kompenzačné konto u banky U. protihodnotu v Kč. Je pravda, že hospodárskym účelom kompenzačnej dohody medzi stranami bolo, aby žalovaná strana získala prostriedky k tejto platbe u banky U. dovozem kukurice do tuzemska. Ale tento hospodársky účel nestal sa podľa práve zisteného stavu veci obsahom kompenzačnej smluvy, bolo v právnem smysle vecou žalovanej strany, či jej k dispozícii dané Lei chce a môže použiť pre nákup kukurice. Žalujúca strana bola iba povinná vyviezť motyky a postarat sa o složenie kúpnej ceny v Lei v prospech žatovanej strany a o vydanie predbežného prísľubu Národnej banky Rumunskej, ktorý sa nachádzal v rukách firmy A., a predbežného prísľubu Národnej banky Československej do rúk žalovanej strany resp. jej rumunského zmocnenca firmy H., aby žalujúca strana takým spôsobom so svojej strany zriadila predpoklady dovozu kukurice žalovanou stranou na kompenzačné konto. Len k uskutečneniu týchto predpokladov sa žalujúca strana zaviazala. S hľadiska smluvných záväzkov prevzatých žalujúcou stranou bolo právne ľahostajné, či žalovaná strana po splnení záväzkov žalujúcej strany kukuricu skutočne bude chceť alebo mocť vyviezť. Zákaz vývozu zo dňa 9. mája 1934 je preto náhodou, ktorou snáď bol vývoz kukurice znemožnený, ale tento vývoz nebol podmienkou, na splnení ktorej právne závisel nárok žalujúcej strany proti žalovanej strane na zaplatenie žalobnej protihodnoty v Kč. Zákaz vývozu kukurice nie je tedy náhodou, ktorou by bolo znemožnené plnenie smluvnej povinnosti žalovanej strany.
Odvolací súd rozsudek súdu 1. stolice potvrdil v podstate s poukazem na jeho dôvody.
Najvyšší súd rozsudek odvolacieho súdu rozviazal a uložil mu ďalšie pojednávanie a nové rozhodnutie.
Dôvody:
Už zo samej dohody zo dňa 27. marca 1934, ale aj z ostatného obsahu spisov vysvitá, že sporové strany boly si vedomé toho, že ich dohoda o t. zv. súkromej kompenzácii platobnej podlieha devizovým predpisom a preto má byť krytá povolením Národnej banky Československej i Rumunskej. Podľa smerodajného skutkového stavu sporové strany skutočne o tieto povolenia zakročily a tiež ich dosiahly. Netreba se preto zaoberať otázkou, ktorý devizový predpis to bol, ktorý toto povolenie činil potrebným, lebo to je vec spomenutých devizových úradov. Keby nebolo potrebné, nebolo by k nemu — ako je to tvrdené a zistené — došlo. Takto však podľa úmyslu samých sporových strán mala sporná dohoda byť v súhlase s devizovými predpismi a mala tedy tiež v rámci oných devizových povolení byť prevedená. Tieto povolenia však za sporu vôbec neboly předložené, ba ani ich dáta a čísla nemožno z obsahu spisov bezpečne zistiť, tým menej ich obsah, t. j. podmienky, pri ktorých sporná súkromná kompenzácia platobná bola povolená. Bez znalosti tohoto obsahu povolenia, po pr. prípadných všeobecných predpisov Národných bank ako jeho súčiastky [vo Sbierke zákonov a nariadení neboly o súkromných kompenzáciach v pomere k Rumunsku vôbec žiadne predpisy vyhlášené, krome všeobecných zmienok v pozdejších opatreniach Národnej banky Čs. č. 245/1934 Sb. z. a n. (čl. 17), č. 54/1935 Sb. z. a n. (čl. 17) a č. 74/1936 Sb. z. a n. (čl. 12)], nemožno tento spor vôbec posúdiť, najmä nemožno posúdiť opodstatnenosť námietky žalovanej firmy, že po prípade akým spôsobom bola sporná dohoda (podľa obsahu devizového povolenia, ktorý podľa úmyslu samých sporových strán bol súčiastkou už samej smluvy) podmienená tým, že sa žalovanej strane skutočne podarí vzájemný dovoz kukurice z Rumunska. Ak to bolo podmienkou povolenia, odpadne potreba zaoberať sa zvlášť námietkou žalovanej strany o význame hospodárského účelu sporného ujednania, ako významnej pohnútky obidvoch stran; v zápornom prípade však nebude — z dôvodov napadnutého rozsudku — možno hovoriť o tom, že s týmto údajným hospodárskym účelom žalovanej strany počítala aj žalujúca strana a tým odpadne aj poukaz dovolacej žiadosti na rozhodnutie Úr. sb. č. 70. Neprávem preto pominul odvolací súd navrhovaný dotaz na Národnú banku Čs. v spomenutom smere, lebo však vyložený obsah devizového povolenia je otázka skutková a nie právna. Zo zistených podmienok tohoto povolenia bude teprv možno posúdiť tiež, či žalobné plnenie je právne dovolené, najmä aj v tom smere, či žalujúca strana môže sa ho domáhať do vlastných rúk, lebo však žalovaná strana podľa dohody zo dňa 27. marca 1934 zaviazala sa platiť na »kompenzačné konto« a nie priamo žalujúcej strane.
Poznamenáva sa, že v prípade potreby bude tiež treba objasniť, čo to bol formulár C, o ktorom je v spore reč, aby sa mohlo posúdiť, která zo sporových strán mala sa o tento formulár C postarať, najmä, či a v akom pomere bol k vývoznému povoleniu pre kukuricu z Rumunska, ktoré podľa dohody zo dňa 27. marca 1934 mala obstarať žalujúca strana.
Bolo preto treba podľa § 543 Osp. rozhodnúť, ako sa stalo. Otázkou, či žalujúca strana dala žalovanej strane svoju exportnú valutu v Rumunsku k dispozícii a tedy sama smluvu splnila alebo nie, sa Najvyšší súd nezaoberal, lebo žalujúca strana po tejto stránke v odpovedi vytýka dovolacej žiadosti žalovanej strany neprípustné novoty, čo ovšem nebráni tomu, aby v novom odvolacom pokračovaní táto otázka nebola vzatá na pretras.

Citace:

Čís. 15868. Rozhodnutí nejvyššího soudu československé republiky ve věcech občanských. Praha: JUDr. V. Tomsa, právnické vydavatelství, 1938, svazek/ročník 19/1, s. 250-254.