NPD documents search: Váž. tr., 19 (1937)

Čís. 5945.

Pri trestných činoch proti cti sa nevyžaduje, aby osoba urazeného bola výslovné aj menom označená. Stačí, keď je možno bezpochybne zistiť, koho mal pachatel na mysli. O »skutočnosť« v smysle § 2 zákona o ochraně cti ide i vtedy, bola-li v závadnom výroku niektorá skutočnosť uvedená vo formě otázky, lebo ani použitím takého obratu nie je zoslabená alebo odstránená určitosť sdělených alebo uvedených skutečností.
Po subjektivnej stránke nie je třeba ku skutkovej podstatě pomluvy zvláštného úmyslu na cti ublížiť; vyžaduje sa len, aby si bol pachatel vědomý obsahu ním uvedených alebo sdělených skutečností a toho, že sú sposobilé přivodiť následky v § 2 zákona o ochraně cti uvedené.
(Rozh. zo dňa 26. júna 1937, Zm III 230/37.)
Najvyšší súd v trestnej věci proti A. a spol. pre prečin pomluvy tlačou zmátočné sťažnosti obžalovaných A. a. B. čiastočne odmietol, čiastočne zamietol.
Z dovodov:
Uplatňujúc dóvod zmátočnosti podla § 385, č. 1 a) tr. p., namietajú sťažovatelia, že nie sú tu dané náležitosti trestného činu za vinu im kladeného preto, lebo vraj súkromný žalobca nebol v inkriminovanom článku vóbec pomenovaný, že nemalí v úmysle súkromnému žalobcovi najeti ublížit’, že v článku previedli len odovodnenú a oprávněnu kritiku nad jestvujúcimi pomermi v urbárskej obci a že ide len o sdelenie a citovanie púhych faktov, pri čom pripúšťajú, že snáď v jedinej časti (»či sú odvládnutí vplyvom předsedu za to, že má hostinec«) je sice obsažené určité podozrenie voči súkromnému žalobcovi, avšak ani v tejto časti sa netvrdí nějaká istá skutočnosť, lebo článok v tomto smere obsahuje vlastně len otázku.
Zmátočné sťažnosti sú bezzákladné. Pri trestných činoch proti cti sa nevyžaduje, aby osoba urazeného bola výslovné aj menom označená. Stačí, keď je možno bezpochybne zistiť, koho mal pachatel na mysli. Z obsahu článku je však-zřejmé, že závadné časti sa vzťahujú na súkromného žalobců (předsedu urbárskej obce v Z.), osoba kterého je inak v článku aj zretelne označená opiátovným používáním výrazu »urbárny predseda«.
Nepozbavuje obžalovaných zodpovědnosti a nemení na povahe tvrdenia skutečnosti ona okolnosť, že v článku bola uvedená niektorá skutočnosť vo formě otázky, lebo ani použitím takého obratu nie je zoslabená alebo odstránená určitosť sdělených alebo uvedených skutečností.
Podla inkriminovaného obsahu uveřejněného článku a skutečností v ňom obsažených sa tvrdí — ako na to aj vrchný súd poukazuje — v spojitosti s osobou súkromného žalobců, označujúc jeho účinkovanie v urbárskej obci ako bašovanie: 1. že urbariálna obec nepoužila jej přiděleného hnojivá a semena od štátneho pastvinárskeho inšpektorátu pre urbariálne pozemky, takže obhospodárené pastviny nedoniesly očakávanej úrody, za to ale zlé jazyky hovoria, že sa urbariálnemu předsedovi (t. j. súkromnému žalobcovi) urodilo aj na kamení, teda patrné že si súkromný žalobca ponechal to, čo patřilo obci, t. j. že tieto predmety boly ipredsedom obce spreneverené pre vlastný úžitok; 2. že urbariálny předseda poškodil vědomě obec tým, že dal zorať pozemky, ktoré potom dávaly menej úžitku, ako predtým, keď boly bez akýchkoťvek nákladov dávané do prenájmu; 3. že urbariálny předseda využívá obec v svoj prospěch a pri tom sa ešte vychvaruje, že sa nemá na čo ulakomiť, lebo děti nemá a má všeíkého dosť, a pri tom sa ako příklad toho uvádza prenajímanie jednej miestnosti v jeho budově za 150 Kč mesačne, hoci obec má vlastně miestnosti, kde by mohla byť kancelária umiestená, ďalej že výbor všetko odhlasuje předsedovi, lebo tento dá výborníkom vypiť zdarma.
Z toho plynie, že je súkromný žalobca v závadnom článku v podstatě obviněný zo samovoíného konania, z nevěrného šafárenia s majetkom urbárskej obce, zo sprenevery na jej úkor, z podplácania funkcionárov (výborníkov) urbárskej obce a z toho, že využívá obec v svoj prospěch.
Boly tedy o súkromnom žalobcovi tlačou sdelené také skutečnosti, které by ho mohly vydať v opovrženie, alebo snížiť ho v obecnom mienení. Tento čin však vybočuje z medzí oprávnenej a dovolenej kritiky, lebo zakladá skutkovú podstatu prečinu pomluvy podla § 2 zák. čís. 108/1933 Sb. z. a n.
Po subjektívnej stránke nie je třeba ku skutkovej podstatě trestného činu podla § 2 zák. čís. 108/1933 Sb. z. a n. zvláštneho zlého úmyslu na cti ublížiť, ako to sťažovatelia uvádzajú. V tomto smere sa len vyžaduje, aby si bol pachatel vědomý obsáhu ním uvedených, alebo sdělených skutečností a toho, že sú spósobilé privodiť dosledky v citovanom §e označené. Už z povahy tvrdených skutočností samých plynie, že povodca článku musel si byť vědomý tak obsahu ako i uvedeného dosahu tvrdených skutočností.

Citace:

čís. 5945. Rozhodnutí nejvyššího soudu československé republiky ve věcech trestních. Praha: JUDr. V. Tomsa, právnické vydavatelství v Praze, 1937, svazek/ročník 19, s. 311-313.