NPD documents search: Boh. adm., 8 (1926), sv. 2

Čís. 14989.

Nejde o služebný pomer v prípade, keď obchodný zástupca (aj podľa smluvy) zostal samostatným obchodníkom a nedostal sa čo do činnosti, ktorá mu bola smluvou určená, do pomeru podriadenosti k druhej smluvnej strane.
(Rozh. z 25. februára 1936, Rv III 1045/35.)
Žalobník smluvou zo dňa 18. marca 1930 podujal sa sprostredkovať žalovanému predaj piva za 5 Kč provízie od každého hl. Neskôr vstúpil žalobník k žalovanému do stáleho služebného pomeru za plat a za odmenu za prácu prez čas. Žalobou, podanou u oddelenia okresného súdu v N. pre spory pracovné, domáhal sa žalobník na žalovanom zaplatenia 8835 Kč 75 h titulom údajne nevyplatenej provízie, hotových výdavkov a nevyplateného služebného platu. Súd prvej stolice žalobu zamietol. Odvolací súd rozsudok súdu prvej stolice v časti, ktorou bol zamietnutý nárok žalobníka na províziu, zbavil účinnosti a spor v tejto časti zastavil, v ostatnej časti rozsudok súdu prvej stolice potvrdil. Zastavenie sporu odôvodnil takto: V odvolacom pokračovaní žalobník nezapieral, že v rokoch 1930—1932, driev než vstúpil ako stály zamestnanec v máji 1932 definitívne do služieb žalovaného, bol samostatným obchodníkom, výčapníkom, ktorý k prevodzovaniu svojho obchodu aj potrebné ľadovne prenajímal. Ako taký uzavrel smluvu so žalovaným dňa 18. marca 1930. Táto pracovná smluva stály pomer medzi stranami nezaložila. Žalobník nebol zaviazaný ako sprostredkovateľ výlučne len pre žalovaného pracovať, ba vôbec bolo mu ponechané na vôľu, či nejaké obchody bude chceť pre žalovaného sprostredkovať. Činnosť žalobníka u žalovaného nebola vôbec jeho hlavným zárobkovým prameňom, lebo bol samostatným obchodníkom, ktorý len príležitostne sprostredkoval tu a tam obchod pre žalovaného. Žalobník nikdy nebol podriadený žalovanému. Pracovný súd je preto k riešeniu provizných pohľadávok žalobníka v smysle ustanovení §§ 1, 2 zák. zo 4. júla 1931 čís. 131 Sb. z. a n. vecne nepríslušný.
Najvyšší súd dovolaciu žiadosť zamietol. Dôvody: Nejde o služebný pomer, keď obchodný zástupca (aj podľa smluvy) zostal samostatným obchodníkom a po stránke svojej činnosti smluvou mu určenej, nedostal sa so spolusmluvníkom do pomeru podriadenosti.
Žalobník vo svojej dovolacej žiadosti sám prizvukuje, že práce, za ktoré požaduje províziu, vykonal »ako vedľajšie zamestnanie a pri tom prevodzoval aj samostatný obchod«, ďalej, že na sjednaní obchodov na predaj piva a liehu pre žalovaného »pracoval« až do toho času, kým nevstúpil »do definitívneho služebného pomeru k žalovanému«. Keďže však aj podľa dovolacej žiadosti uplatňuje žalobník nárok na províziu za dobu, po ktorú bol ešte samostatným obchodníkom a v ktorej ešte služebný pomer medzi nim a žalovaným nevznikol, správne je stanovisko súdu odvolacieho, že dotyčne žalobného nároku na túto províziu nejde o pohľadávku zo služebného pomeru, a bez porušenia formálneho práva bol preto spor dotyčne tejto pohľadávky zastavený.

Citace:

č. 14989. Rozhodnutí nejvyššího soudu československé republiky ve věcech občanských. Praha: JUDr. V. Tomsa, právnické vydavatelství, 1937, svazek/ročník 18, s. 246-247.