Čís. 14703.

Zamestnavateľ je oprávnený zadržať sročný plat svojho zamestnanca na čiastočné vyrovnanie svojej pohľadávky z pôžičky, avšak len s obmedzením podľa zák. čís. 314/1920 Sb. z. a n. v znení zák. čís. 177/1924 Sb. z. a n.
Vedúci zamestnanec nemôže požadovať po zrušení služebného pomeru zvláštnu odmenu za svoje nekontrolované práce, konané prez čas, o ktorých zamestnavateľ po dobu roky trvajúceho služebného pomeru nevedel a o ktorých zamestanavateľa ani neuvedomil z dôvodu, že ich konanie, pokiaľ bolo v službe, pokládal za svoju povinnosť.
(Rozh. z 19. XI. 1935, Rv IV 521/35.)
Žalobník bol od r. 1928 zamestnaný u T-ského úverného ústavu v T. ako dirigent s prokúrou. Dňom 1. júla 1933 tento ústav fúziou so žalovaným peňažným ústavom zanikol. Žalobník konal potom službu u žalovaného ústavu v podriadenej funkcii za mesačný plat 1200 Kč. K 1. aprílu 1934 dána mu bola výpoveď zo služby, plat na výpovednú lehotu mu však žalovaný ústav zadržal. Žalobou domáhal sa žalobník medzi iným prisúdenia platu na výpovednú dobu a určitej čiastky ako odmeny za prácu prez čas, ktorú konal v r. 1929—1932 u právnej predchodkyne žalovaného ústavu. Žalovaný ústav bránil sa tým, že plat žalobníka na výpovednú dobu zadržal si na čiastočné uhradenie dlhu žalobníka z pôžičky 20 000 Kč, ktorú mu bol poskytol, a že prácu prez čas žalobník nekonal, resp. jej konanie nikdy nehlásil a za ňu odmenu nežiadal.
Oba nižšie súdy žalobe čiastočne vyhovely, odvolací súd prisúdil žalobníkovi ako plat na trojmesačnú výpovednú lehotu 3600 Kč a ako odmenu za prácu prez čas 5304 Kč.
Najvyšší súd žalobe vyhovel len po výšku 2400 Kč, ináč ju zamietol. Dôvody:
Podľa zistenia odvolacieho súdu vypožičal si žalobník od žalovanej strany: svojej zamestnavateľky, 20 000 Kč. Žalobník pred nižšími súdmi vôbec netvrdil, že by dotyčne vyplatenia tohoto dlhu bolo bývalo medzi stranami niečo ujednané. Je preto dlh splatný na požiadanie veriteľky bez toho, že by bolo treba výpovedi pohľadávky. V dôsledku toho bola žalovaná oprávnená zadržať si sročný plat žalobníka na čiastočné vyrovnanie pohľadávky, pravdaže len s obmedzením podľa zák. z 15. apríla 1920 č. 314 Sb. z. a n. v znení zákona z 2. júla 1924, č. 177 Sb. z. a n., t. j. po výšku jednej tretiny, tak že žalobný nárok na zaplatenie mzdy za výpovednú lehotu je po práve len po výšku 2400 Kč.
Odvolací súd zistil ďalej, že žalobník bol v dobe od 26. mája 1928 do augusta 1933 dirigentom s prokúrou u T-ského úverného ústavu, bol tedy vedúcim úradníkom, ktorý si svoju prácu sám zadeľoval tak ako to vedenie obchodu vyžadovalo a ako to on za dobré uznal. Žalobník pred nižšími súdmi vôbec ani netvrdil, že žalovaná strana vedela o tom, že pracuje prez čas, a že za túto prácu osobitnú odmenu požadoval, po prípade, že pri výplate pravidelných požitkov si činil nejaké výhrady z titulu prác, konaných prez čas. Tým dal jasne na javo, že smluvenou mesačnou mzdou je odmenená aj práca prez čas, ktorú konal a ku ktorej sa s ohľadom na svoje vedúce postavenie cítil zaviazaným. Odporovalo by poctivému právnemu styku, aby vedúci zamestnanec za svoje nekontrolované práce, o ktorých zamestnavateľ po dobu roky trvajúceho služebného pomeru nevedel a o ktorých zamestnavateľa ani neuvedomil z dôvodu, že ich považoval za svoju povinnosť, po zrušení služebného pomeru, zmeniac jednostranne svoje stanovisko, požadovať mohol osobitnú odmenu.

Citace:

č. 14703. Rozhodnutí nejvyššího soudu československé republiky ve věcech občanských. Praha: JUDr. V. Tomsa, právnické vydavatelství, 1936, svazek/ročník 17, s. 1082-1083.