NPD documents search: Váž. civ., 2 (1920)

Čís. 15711.

I. Oprávněnosť nároku arendátora na úpravu arendovného podľa vl. nar. č. 164/1933 Sb. z. a n. nemôže byť riešená v spornom pokračovaní.
II. Po uplynutí lehoty určenej v § 5 (2) vl. nar. č. 164/1933 Sb. z. a n. do arendy dávajúci nemôže už vzniesť námietku proti úprave arendovného, uplatnenej arendátorom.
(Rozh. zo 7. decembra 1936, Rv III 507/36.)
Proti žalobe, ktorou sa žalobníci (do arendy dávajúci) domáhali na žalovanom (arendátorovi) zaplatenia nedoplatku arendovného, bránil sa žalovaný tým, že dňa 4. septembra 1933 oznámil žalobníkom svoje nároky na úpravu arendovného v smysle vl. nár. č. 164/1933 Sb. z. a n., proti čomu žalobníci nepodali námietky, a podľa tejto úpravy na arendovnom nič nedlhuje. Súd I. stolice žalobu zamietol. Odvolací súd rozsudok súdu I. stolice zmenil a žalobě čiastočne vyhovel. Najvyšší súd rozsudok odvolacieho súdu, pokiaľ žalobe vyhovel, zmenil a v tejto časti obnovil rozsudok súdu I. stolice, inak dovolaciu žiadosť zamietol. Dôvody:
Podľa § 12 vl. inar. č. 164/1933 Sb. z. a n. rozhoduje súd o námietkach, podaných podľa § 5, odst. 2 alebo § 6 cit. vl. nar. v pokračovaní nespornom. Vzhľadom na ustanovenie citovaného § 12 v spornom pokračovaní otázka oprávnenosti nároku žalovaného na úpravu arendovného nemohla byť riešená. Prekročil preto odvolací súd obor svojej pôsobnosti, keď tuto otázku v tomto spore riešil.
S hľadiska tejto časti žalobného nároku rozhodnou je preto len otázka, či medzi stranami došlo pravoplatne k úprave arendovného podľa cit. vl. nariadenia. Podľa § 5 cit. vl. nar. má arendátor pri arende parcelného pozemku — o aký tu ide — uplatniť svoj nárok na úpravu arendovného v dobe určenej v tomto §e a spôsobom tam uvedeným, čo žalovaný podľa nenapadnutého zistenia súdu odvolacieho aj učinil. Tým jeho nároky boly po práve účinné zachované. Ak žalobníci chceli čeliť tomuto nároku, museli v lehote uvedenej v § 5 vzniesť u súdu námietky. Uplynutím lehoty tým cieľom určenej bez vznesenia námietok stal sa nárok žalovaného na úpravu arendovného konečne platným, ako to súd prvej stolice správne uznal. Mylné je preto stanovisko súdu odvolacieho, že žalobníci svojím právom: vzniesť námietky podľa cit. §, nie sú dosiaľ prekludovaní, a pochybený je aj jeho postup, že sa týmito námietkami v spornom pokračovaní meritorne zaoberal.
Bolo preto treba v tomto smere dovolacej žiadosti vyhoveť a zmenením napadnutého rozsudku v tejto časti obnoviť rozsudok súdu I. stolice.

Citace:

Čís. 15711.. Rozhodnutí nejvyššího soudu československé republiky ve věcech občanských. Praha: JUDr. V. Tomsa, právnické vydavatelství, 1937, svazek/ročník 18, s. 1238-1239.