NPD documents search: Váž. tr., 19 (1937)

Čís. 5912.

Ak bola urazená na cti politická strana v svojej celistvosti, třeba lehotu § 17, odst. 1 zákona o ochraně cti počítať od doby, kedy sa o čine a o osobě vinnikovej dověděli ústřední funkcionáři strany, ktorí sú oprávnění ju zastupovať.
I za platnosti zákonného článku XLI:1914 politické organizácie požívaly ochrany cti.
K otázke omluvitelného omylu v smysle § 6, odst. 2, písm. b) zákona čís. 108/1933 Sb. z. a n.
Podmienkou, aby trestná zodpovědnosť v smysle § 13, písm. a) zákona čís. 124/1924 v znění vyhlášky čís. 145/1933 Sb. z. a n. přešla z nakladatela (vydavatela) neperiodického tlačiva na tlačiara, je, aby nakladatel (vydavatel) nebol známy, tedy zrejme, aby nemohol byť stíhaný a postavený před tuzemský súd.
(Rozh. zo dna 26. mája 1937, Zm IV 125/37.)
Obžalovaný A. — poslanec — vo volebnej kampani napisal a obžalovaný B. — majitel tlačiarne — vytlačil leták, obsahom ktorého bolo na cti ublížené politickej straně X. Oba súdy nižších stolic uznaly obžalovaných vinnými, a to obžalovaného A. prečinom pomluvy, obžalovaného B. prestupkom zanedbania povinnej pečlivosti.
Najvyšší súd zmátočnú sťažnosť obžalovaného A. čiastočne odmietol a čiastočne zamietol; z úradnej povinnosti na základe ustanovenia § 35, odst. 1 por. nov. zrušil rozsudky oboch súdov nižších stolic čo do obižalovaného B. a uložil krajskému súdu, aby znova vo věci tohoto obžalovaného pojednával a rozhodol; zmátočnú sťažnosť obžalovaného B. odkázal na toto rozhodnutie.
Z dovodov:
Ku zmatočnej sťažnosti obžalovaného A.:
Dóvod zmátočnosti podla § 384, čís. 9 tr. p. uplatňuje sťažovatel pre zamietnutie dokazných návrhov učiněných pri odvolacom hlavnom pojednávaní tak, ako sú v zápisnici o odvolacom biavnom pojednávaní uvedené.1) Návrhy tieto boly zamietnuté zo správných dovodov, na ktoré najvyšší súd sťažovatela odkazuje a ku ktorým dodává: Vyplývá z povahy věci, že rozhodnou je len doba, kedy sa o čine a osobách vinníkov dozvěděli ústřední funkcionáři urazenej politickej strany, ktorí sú oprávnění stranu zastupovať, a nie jednotlivé orgány alebo sekretariáty strany, lebo pomluva sa dotýkala strany samej v jej celistvosti a nie jednotlivých orgánov alebo jednotlivých sekretariátov strany a preto može sa žalobná lehota počítat len od doby, kedy sa ústřední funkcionáři oprávnění stranu zastupovať dozvěděli o čine a o osobách vinníkov, lebo len tito boli tiež oprávnění k podaniu. žaloby. O tom, kedy sa oprávnění ústřední funkcionáři strany o pomluvě a osobách vinníkov dozvěděli, boly už převedené dokazy a bola vec dostatočne vyjasněná výsluchom svědka M., ktorého vierohodnosť nebola otrasená. Okolnost, že p-ský sekretariát už v septembri 1931 upovedomil o pomluvě ústredný sekretariát, neni preto s tohoto vylíčeného hladiska podstatná.
Zrejme na základe dóvodu zmátočnosti podla § 385, čís. 1 a) tr. p. vytýká sťažovatel sukromnej žalobkyni, že neni právnou osobnosťou a že nemala aktivnej legitimácie. Zmátočná sťažnosť nie je oprávněná.
Trestný čin sa stal. 23. septembra 1931, tedy před účinnosťou zák. čís. 108/1933 Sb. z. a n., ktorý medzi osobami oprávněnými k súkromnej žalobě, ako najma z § 5 a § 16, odst. 2 cit. zák. jasné plynie, uvádza aj politické organizácie a určuje, kto za ne vykonává žalobné právo. Ale aj za platnosti zák. čl. XLI:1914 neboly k sukromnej žalobě oprávněné len fyzické osoby, ako sťažovatel mylme namieta, lebo z § 1 zák. čl. XLI:1914 neplynie výklad omedzujúci oprávnenie k sukromnej žalobě len na fyzické osoby. Podla stálej praxi najvyššieho súdu možu byť v smysle § 1 zák. čl. XLI:1914 i korporácie a iné sdruženia osob, rešp. kolektivně osoby predmetom pomluvy a prislúcha im. žalobné právo. Najvyšší súd tak výslovné uznal i dotyčné organizácií politických stráň, keďže sa pomluva dotýkala tejto organizácie ako celku. (Zm III 123/25.) Není tedy správná výtka sťažovatela, že súkromná žalobkyňa nemala aktívnej legitimácie podať trestný návrh.
Dóvod zmátočnosti podla § 385, č. 1 c) tr. p. uplatňuje sťažovatel vo viacerých smeroch.
Najsamprv namieta, že trestný návrh bol opožděně podaný, lebo inkriminovaný leták bol rozšiřovaný v P. a okolí 23. septembra 1931 a trestný návrh stíhací bol podaný dňa 9. decembra 1931, tedy po uplynutí dvojmesačnej lehoty v § 17, odst. 1 zák. čís. 108/1933 Sb. z. a n. uvedenej. Tuto dvojmesačnú lehotu však sťažovatel mylné počítá od doby, kedy sa sekretariát žalujúcej strany v P. dozvěděl o trestnom čine, lebo pomluva sa týkala politickej strany ako celku a nie jej sekretariátu v P., následkom toho možno dvojmiesačnú žalobnú lehotu počítať len od doby, kedy sa o čine a o osobách vinníkov dozvěděli funkcionáři strany, ktorí sú oprávnení, ju zastupovať. Podla zistenia vrchného súdu dozvěděli sa funkcionáři oprávnění k obžalobě o čine a osobách vinníkov koncom októbra 1931. Žalobný návrh z 9. decembra 1931 třeba teda považovať ako včas podaný.
Z toho istého dovodu zmátočnosti domáhá sa obžalovaný beztrestnosti zrejme z dovodu omluvitelného omylu podla § 6, odst. 2, lit. b) zák. č. 108/1933 Sb. z. a n.
Zmátočná sťažnosť je bezzákladná. Najvyšši súd odkazuje sťažovatela na správne dovody niapadnutého rozsudku,2) ku ktorým hladiac na vývody zmátočnej sťažnosti dodává: Okolnosť, že obžalovaný je politickým: činitelom a že trestný čin sa stal počas volebnej kampaně, nedokazujú omluviterný omyl v smysle § 6, odst. 2, lit. b) zák. č. 108/1933 Sb. z. a n., ktorý má na mysli také okolnosti, ktoré pri objektívnom bedlvom skúmaní následkom svojej vnútornej spolahlivosti a presvedčivosti, teda dlovodine, postačujú, aby uvádzané alebo sdelené skutočnosti mohly byť považované za pravdivé. Namietané okolnosti však nie sú tejto povahy.
Ku zmátočnej sťažnosti obžalováného B.:
Pri preskúmaní věci z úradnej povinnosti čo do tohoto obžalovaného přesvědčil sa najvyšši súd, že oba súdy nižších stolic nezistily skutočnosti, od ktorých závisí možnosť použitia příslušných ustanovení trestných zákonov.
V tomto prípade bol trestný čin spáchaný letákom, tedy obsahom neperiodického tlačiva, a následkom toho platia predpisy o trestnej zodpovědnosti uvedené v §§ 1, 4 a 10 zák. č. 124/1924 Sb. z. a n. v znění vyhlášky č. 145 Sb. z. a n. z r. 1933 so změnami v § 13 a), b) tohoto zák. vytknutými, to je, že namiesto zodpovedného redaktora nastupuje v §§ 1, 4 a 10 nakladatel (vydavatel) a není-li známy, tlačiar (jeho zodpovedný zástupca) a že namiesto vlastníka a vydavatela periodického tlačiva nastupuje v § 10 tlačiar a jeho zodpovědný zástupca.
Obžalovaný B. bol odsúdený pre prestupok zanedbania povínnej pečlivostí podla § 6, odst. 3, lít. b) zák. čís. 124/1924 Sb. z. a n. v pdvodnom znění, že totiž ako tlačiar neperiodického tlačiva sa dopustil zanedbania povinnej pečlivostí.
Podla § 13, lit. a) zák. čís. 124/1924 Sb. z. a n. v znění vyhlášky č. 145/1933 Sb. z. a n. nastupuje trestná zodpovednosť tlačiara, može-li byť povodca stíhaný, len v tom, prípade, není-li známy nakladatel (vydavatel). Podmienka, ktorú zákou stanovil, aby bol vyslovený presun zodpoveduostí z nakladatela (vydavatela) neperiodického tlačiva na tlačiara, je, aby nakladatel (vydavatel) nebol známy, tedy zrejme, aby nemiohol byť stíhaný a postavený před tuzemský súd. To musí zistiť súd, vysloví-li trestná zodpovednosť tlačiara.
Nižšie súdy sa však otázkou touto vobec nezabývaly a preto zistenie zmienené neučinily. Následkom toho nebolo zistené, čí je nakladatel (vydávátel) známy — viz zákon z 11. mája 1923, č. 106 Sb. z. a n. o nakladatelskej smluve — resp. že není známy a preto chybia předpoklady pre trestnú zodpovednosť obžalovaného B. ako tlačiara v § 13, lit. a) zák. čís. 124/1924 Sb. z. a n. v znění vyhlášky č. 145/1933 Sb. z. a n. požadované.
Poneváč bez zistenia týchto skutočností, ktoré najvyšší súd, v dosledku zásady § 33, odst. 3 por. nov. sám učíniť nemože, nelze vo věci rozhodnúť a skúmať, či sú dlané ďalšie zákonné podmienky inkriminovaného trestného činu; preto pokračoval najvyšší súd z úradnej povinnosti podla § 33, odst. 3 por. nov. a rozhodol čo do obžalovaného B. tak, ako je vo výroku uvedené.

Pozn,. red.: Návrhy smeirovaly na dokázanie toho, že sekretariát urazenej polit. strany v P. a miestny tajomník dozvěděli sa o obsahu letáku hněď po jeho rozširení v septembri 1931 a že jeho rozširovanie bolo čiastkou volebnej kampaně; odvolaci súd ich zamietol z dóvodu § 393, odst. 3, cis. 1 tr. p.*
Pozn. red.: Odvolací súd uviedol, že k dókazu omluvitelného omylu nestačí okolnosť, že i v časopisoch »Č.« a »T.« boly uverejnené články v podstatě tohože obsahu ako v závadnom letáku.*

Citace:

čís. 5912. Rozhodnutí nejvyššího soudu československé republiky ve věcech trestních. Praha: JUDr. V. Tomsa, právnické vydavatelství v Praze, 1937, svazek/ročník 19, s. 247-250.