NPD documents search: Boh. adm., 17 (1935), sv. 2

Čís. 16256.

Výklad § 118, odst. 2, zák. č. 26/1929 Sb. z. a n. o práve zamestnavateľa započítať si celkom alebo zčásti dávky z penzijného poistenia.
(Rozh. z 3. juna 1937, Rv III 937/36.)
Podľa prednesu žaloby žalobník zamestnaný bol od r. 1889 ako hlavný horár na statkoch fideikomisu K. — V r. 1928 boly tieto statky pri prevádzaní pozemkovej reformy prevzaté žalovaným štátom a ku dňu 1. apríla 1928 bol s ostatnými zamestnancami prevzatý aj, žalobník, a to pri zachovaní všetkých práv a povinností na základe dosavádneho služebného statutu zamestnacov fideikomiisu K. Dňa 30. septembra 1928 bol žalobník preložený do výslužby a priznané mu boly v smysle štatútu odpočivné požitky 7500 Kč ročne. Od 1. apríla 1934 počal mu žalovaný štát — s poukazom na § 118, odst. 2, zák. č. 26/1929 Sb. z. a n. — srážať z týohto odpočivnýcb požitkov mesačne 450 Kč z doôvodu, že dávky v tejto sume poberá žalobník od Všeobecného penzijného ústavu. Ide však o dávky z dobrovoirného poistenia podľa čl. IV zák. č. 89/1920 resp. § 97 vl. nar. č. 16/1923 Sb. z. a n., lebo žalobník vzhľadom na svoj vek nepodliehal podľa § 2, odst. 1, č. 1 vl. nar. č. 16/1923 Sb. z. a n. penzijnému poisteniu. Sráženie je tedy bezprávné a služebným štatútom fideikomisu K. bolo zamestnancomi aj výslovneé zaručené, že zamestnanci, ktoríi si svoju budúcnosť zaistili vkladom u niektorého penzijného ústavu alebo poisťovne, nebudú z tohoto dôvodu skrátení na svojej štatutárnej penzii. — Žalobou domáhal sa žalobník rozsudkového výroku, že žalovaný štát povinný je zaplatiť mu sumu sražených odpočivných požitkov a že je povinný vyplácať mu tieto v budúcnosti neskrátene. — Žalovaný štát bránil sa tým, že k sráženiu je oprávnený podľa § 118, odst. 2, zák. č. 26/1929 Sb. z. a n. a čo do štatútom zaručeného neskráteného vyplácenia odpočivných požitkov najmä tým, že sa ono vztahuje len na případ, keď si příspevky platil zamestnanec sám zo svojiho, avšak za žalobníka platil príspevky vždy celé zamestnavateľ.
Oba nižšie súdy prisúdily žalobníkovi sumu odpočivných požitkov, ktoré mu žalovaný štát až do dňa vynesenia ich rozsudkov srazil, a odvolací súd vyriekol tiež, že žalovaný štát povinný je platit žalobníkovi v budúcnosti odpočivné požitky neskrátene. Z dôvodov oidvolacieho sudu: Hlavnou otázkou v spore je, či sa na žalobníka vzťahuje ustanovenie odst. 2 § 118 zákona č. 26/1929 Sb. z. a n. o právě zamostnavatera započítať si penziu, vyplácanú Všeobecným penzijným ústavom na penziu, ktorú zamestnancovi on vypláca. Podľa znenia citovaného zákonného Ustanovenia záleží na tom, či žalobník podliehal v čase, keď nadobudol na Slovensku účinnosti zákona č. 89/1920 Sb. z. a n. resp. vládne nariadenie č. 16/1923 Sb. z. a n., ktoré publikovalo nové znenie uvedeného zákona, t. j. dňa 1. januára 1922, povinnému zákonnému poisteniu. Otázku tuto vyriešil Všeobecný penzijný ústav záporne, lebo podľa obsahu pripojeného výmeru uznal žalobníka nepovinným penzijnými poistením podľa § 2, odst. 1, č. 1 zákona č. 89/1920 Sb. z. a n. Toto rozhodnutie Všeobecného penzijného ústavu je pre súdy záväzné.1) Nemožno preto prijať názor žalovanej strany, že otázku, či žalobník podliehal povinnému penzijnému poisteniu, má súd samostatne riešiť. Avšak aj keby tomu tak bolo, nemohol by súd dospeť k názoru, že žalobník povinnému poisteniu podliehal. Žalovaná strana odôvodňovala to tým, že zákon č. 89/1920 Sb. z. a n. resp. vlád. nariadenie čís. 16/1923 Sb. z. a n. vylúčily z poistnej povinnosti len tých zamestnancov, ktorí po dokonanom 55. roku veku prvý raz vstúpili do zamestnania zakladajúceho poistnú povinnosť, kdežto žalobník v dobe účinnosti citovaného zákona už dávno bol zamestnaný v takom povolaní. Toto stanovisko je však už vyvrátené Najvyššíím súdom, tak najmä v rozhodnutí Sb. n. s. č. 7932 2), kde je vyslovené, že pod § 2 bod 1 zákona č. 89/1920 Sb. z. a n. spadajú nielen zamestnanci, ktorí do svojho 55. roku neboli v žiadnom zaměstnaní poistením povinnom, lež aj ti, ktorí v zamestnaní takom už boli, ale v dobe účinnosti zákona č. 89/1920 Sb. z. a n. neprekročili 55. rok svojho veku. Žalovaná strana vyvodzuje ďalej, že aj keď snáď v dobe účinnosti zákona č. 89/1920 Sb. z. a n. žalobník penzijnému poisteniu nepodliehal, bol by mu začal podliehať znova po vydaní zákona čís. 26/1929 Sb. z. a n. Avšak toto jej stanovisko je v rozpore so znením § 118 tohoto zákona, kde sa klade dôraz na penzijnú povinnosť podľa dosavádnych zákonov, a nemohlo by sa použiť uvedenej zásady na žalobníka ani v případe, že by tu nebolo takého výslovného ustanovenia v novom zákone, lebo v dobe jeho účinnosti žalobník už bol penzistom, tak že penzijnej povinnosti nepodliehal.
Najvyšší súd dovolaciu žiadosť žalovaného štátu zamietol.
Z dôvodov:
Rozhodnou je v tomto spore, či žalovaná strana buď na základe ustanovení služebnej smluvy, buď na základe ustanovenia zákona oprávnená je započítať si na odpočivné požitky, ktoré žalobníkovi ona vypláca, tie odpočivné požitky, ktoré tento poberá od Zemskej úradovně Všeobecného penzijného ústavu v Bratislave.
Podľa zápisnice zo dňa 6. decembra 1935 »strany spoločným prednesom činia nesporným, že Št. pozemkový úrad v roku 1928, a to 1. apríla, prevzal všetkých v činnej službe na prevzatom majetku zamestnaných úradníkov a zamestnancův s tými istými právami a povinnosťami, aké vôči nim mal dosavádny majiteľ a prevzal zároveň všetky záväzky zo služebných smluv, pokiaľ boly uzavrené exekučnou vnútenou alebo úradnou správou«. Tento nesporný prednes je v súlade s bodmi 3 a 5 dohody zo dňa 24. marca 1928, ako to sama žalovaná strana v svojom podaní z 21. júna 1936 uviedla. Žalovaná strana aj v dovolacej žiadosti prizvukuje, že »pro stranu žalovanou pro rozsah nároku zamestnanou na zabraném majetku bylo smerodatné, jaké nároky tito zamestnanci mali ku dni 1. dubna 1928 proti svému dosavadnímu zamestnavateľovi, a udává ďalej ako nesporné, »že rozsah těchto závazků se v poměru k dosavadnímu zaměstnavateli řídil platným statutem resp. platně k tomuto statutu vydanými dodatky« a že tak »obsah statutu byl nepochybně i vůči čsl. státu platnou služební smlouvou«. § 29 tohoto štatútu — ako ho aj žalovaná strana v svojej dovolacej žiadosti cituje — ustanovuje, že tí zamestnanci, ktorí svoju budúcnosť zabezpečili vkladom u niektorého penzijného ústavu alebo u poisťovne, nebudú z tohoto dôvodu nijak na svojich penzijných nárokoch im podľa štatútu prislúchajúcich skrátení.
V spore nebolo tvrdené, že by tento štatút mal ustanovenie, ktoré oprávňuje zamestnavateľa k započítaniu na vrub odpočivných požitkov zamestnancových, prislúchajúcich mu na základe služebnej smluvy od zamestnavateľa, tých odpočivných požitkov, ktoré zamestnanec poberá od iných penzijných ústavov alebo poisťovní, a to v prípade že penzíjne príspevky platil miesto zamestnanca sám zamestnavateľ. V nedostatku takovéhoto výslovného smluvného ustanovenia služebnej smluvy nemožno však súhlasíť s názorom, dovolateľky, že citované ustanovenie štatútu malo by na mysli len tie požitky, ktoré sebe zamestnanci sami zo svojich vlastných prostriedkov zaistili, a že v dôsledku toho požitky, ktoré m prislúchajú od penzijného ústavu na základe penzijného poistenia, v ktorom penzijné príspevky platil zamestnavateľ, môžu byť sražené z odpočivných požitkov prislúchajúcich im podľa smluvy služebnej od zamestnavateľa.
Otázku, či žalovaná strana je oprávnená činiť z odpočivných požitkov žalobníkových srážky, o ktoré ide v tomto spore, na základe ustanovenia zákona, najmä § 118 (2) zákona č. 26/1929 Sb. z. a n., riešil odvolací súd bez porušenia hmotného práva v smysle zákona. Na dotyčné dôvody napadnutého rozsudku poukazuje sa sem hľadiaca dovolacia sťažnosť žalovanej strany, k vývodom ktorej treba podotknúť, že rozhodnou s hľadiska použitia hore citovaného zákonnéhio ustanovenia je otázka, či žalobník podliehal v dobe nadobudnutia nároku na odpočivné požitky resp. v čase vzniku nároku na poberanie odpočivných požitkov povinnému poisteniu. Táto otázka je však aj podľa stanoviska žalovanej strany správne vyriešená v smysle zápornom podľa stavu, trvavšieho v čase odchodu žalobníka na odpočinok. Poneváč však právo žalobníkovo zo služebnej smluvy na odpočivné požitky posudzovať treba podľa stavu, trvavšieho v čase vzniku tohoto nároku, to jesť dania žalobníka do výslužby, je pre žalobný nárok bez významu skutočnosť, že by žalobník snáď podľa ustanovení č. 26/1929 Sb. z. a n. podliehal povinnémiu poisteniu penzijnému.
Žalovaná strana aj v dovolacej žiadosti — ako to už hore bolo uvedené — sama zastáva stanovisko, že pre rozsah nárokov zamestnancov na zabranom majetku bolo smerodajné, aké nároky mali tito ku dňu 1.apríla 1928, to jesť dňom ich prevzatia stranou žalovanou, a že tento rozsah určený je platnými služebnými smluvami. Keď tedy žalovaná strana v dovolacej žiadosti zastáva názor, že na žalobníka majú platiť ustanovenia pozdejších zákonov a najmä zákonov, platných pro štátnych zamestnancov, vchádza sama do rozporu so svojim citovaným stanoviskom.
Keďže však žalovaná strana podľa správného stanoviska súdu odvolacieho nebola oprávnená srážať z odpočivných požitkov žalobníkových, vyplácaných mu na základe služebnej smluvy, odpočivné požitky poberané od penzíjneho ústavu, a to ani na základe ustanovení smluvy služebnej, ani na základe platných zákonných ustanovení, nemohla si po práve účinné vyhradiť vôči žalovanému právo na srážky, o ktoré tu ide, v dôsledku čoho bez porušenia hmotného práva bola na vrátenie týchto bezprávných srážok zaviazaná.

Porov: Úr. sb. č. 2719, 2915 (I).Sb. n. s. č. 15290, 8643, 8286, 8279, 5804, 4690, 2222, 2198.*
Rovnako: Úr. sb. č. 2424 (I).**

Citace:

Čís. 16256. Rozhodnutí nejvyššího soudu československé republiky ve věcech občanských. Praha: JUDr. V. Tomsa, právnické vydavatelství, 1938, svazek/ročník 19/2, s. 89-92.