NPD documents search: Váž. civ., 20 (1938)

Čís. 17089.

Ak bola skušobná doba, na ktorú bol súkromný zamestnanec prijatý, proti ustanoveniu odst. 2 § 30 zák. č. 154/1934 Sb. z. a n. zamestnavateľom predlžená, ide o smluvenie pracovného pomeru za neurčitú dobu a ak bol zamestnanec po uplynutí skušobnej doby prepustený, prislúchajú mu služebné požitky na zákonnú výpovednú lehotu.
(Rozh. z 28. júna 1938, Rv III 447/38.)
Podľa prednesu žaloby žalobkyňa prijatá bola dňa 1. augusta 1937 žalovanou stranou za stenotypistku na skušobnú dobu jedného mesiaca. Listom z 30. augusta 1937 žalovaná strana uplynuvšiu skušobnú dobu proti ustanoveniu odst. 2 § 30 zák. č. 154/1934 Sb. z. a n. predlžila na
68* ďalšie dva mesiace, tedy do 31. októbra 1937. Toho dňa bola žalobkyňa bez výpovedi prepustená zo služby, hoci pre neúčinnosť predlženia skušobnej doby došlo vpravde k smluveniu služebného pomeru na neurčitý čas, tak že žalobkyni prislúchala podľa odst. 2 lit. a) § 31 cit. zák. výpovedná lehota 6 týždňov ku koncu kalendárneho štvrťroka. — Žalobou domáhala sa na žalovanej strane medzi iným služebných požitkov na dobu výpovednej lehoty.
Súd prvej stolice tuto žalobu zamietol. Odvolací súd jej vyhovel. Dôvody: Zákon č. 154/1934 Sb. z. a n. nevysvetľuje nikde, čo treba rozumeť pracovným pomerom na skúšku. Z prirodzeného smyslu slova však plynie, že ide o pomer, pri ktorom si zamestnavateľ vyhradzuje skúmať, či mu dotyčný zamestnanec bude vyhovovať. Skušobná doba raz ujednaná nesmie byť podľa odst. 2 § 30 cit. zák. predlžená. Ak bol tedy zamestnanec prijatý na skušobnú dobu, nesmie byť skušobný pomer po uplynutí skušobnej doby predlžený na určitú dobu zase len tým cieľom, aby si zamestnavateľ vyhradil ešte ďalej skúmať, či sa mu zamestnanec hodí alebo nie. Táto zákonná zápoveď, ktorej kogentnosti nasvedčuje samo slovo »nesmie«, má účel zabraňovať dlhému trvaniu a predlžovaniu skušobného provizória a neistoty, či sa zamestnanec osvedčí a či sa pomer provizorný premení v normálne stabilný. Keď tedy v súdenom prípade zamestnavateľka listom z 30. augusta 1937 výslovne predlžila služebný pomer, smluvený pôvodně na skúšku, na ďalšie dva mesiace, totiž do 31. októbra 1937, preto, aby si mohla utvořiť o znalostiach a spôsobilosti žalobkyne konečný úsudok, nemožno mať pochybnosti o tom, že nešlo o uzavrenie riadneho služebného pomeru na určitú dobu, ale išlo len o predlženie pracovného pomeru na skúšku. Aj sám osobný referent žalovanej firmy František R. potvrdil, že účelom predlženia služebného pomeru na ďalšie dva mesiace nebylo snáď potreba žalobkyniných služieb práve len na tieto dva mesiace, ale to, že žalovaná firma pre ziskanie úsudku o schopnostiach žalobkyne potrebovala ešte ďalšiu dobu. Pretože nové predlženie skušobnej doby určitú dobu je podľa zákona bezúčinné, treba pokladať pracovný pomer za ujednaný na neurčitú dobu a právom sa žalobkyňa domáha náhrady služebných požitkov na zákonnú výpovednú lehotu 6 týždňov ku koncu kalendárneho štvrťroka (§ 31, odst. 2, lit, a) cit. zák.), tedy za dobu od 31. októbra 1937 do 31. decembra 1937.
Najvyšší súd dovolaciu žiadosť žalovanej strany zamietol.
Dôvody:
Z nesporného obsahu dopisu ze dne 30. srpna 1937 dospěl odvolací soud ke správnému úsudku, že v konkrétním případě nešlo o sjednání samostatné služební smlouvy na určitý čas, nýbrž že byla prodloužena už jednou sjednaná zkušební doba. Za takového stavu je správné stanovisko odvolacího soudu, že tímto prodloužením zkušební doby bylo porušeno velící ustanovení zákona, uvedené v poslední větě odstavce 2 § 30 zákona č. 154/1934 Sb. z. a n.
Ani jinak neshledal nejvyšší soud zákonného důvodu, aby napadený rozsudek odvolacího soudu byl změněn anebo rozvázán.
K vývodům dovolací žádosti jest připomenouti, že vypočet velících předpisů obsažených v § 53 cit. zák. není vyčerpávající a zcela úplný.
Byla proto dovolací žádost jako neoprávněná zamítnuta.

Citace:

č. 17089. Rozhodnutí nejvyššího soudu československé republiky ve věcech občanských. Praha: JUDr. V. Tomsa, právnické vydavatelství, 1939, svazek/ročník 20, s. 1095-1097.