Čís. 14785.

I. Pre rozhodnutie o otázke, či nárok je nárokom súkromnoprávnym alebo verejnoprávnym, je rozhodujúce, či strana, domáhajúca sa určenia nároku alebo jeho splnenia, je vôči strane, vôči ktorej sa tohoto určenia, resp. na ktorej sa tohoto splnenia domáha, ako druh proti druhovi v pomere súradnosti alebo či v pomere nadriadenosti a podriadenosti dotyčného pomeru, z ktorého sa žalobný nárok vyvodzuje.
II. Československý štát čo do záväzkov bývalého uhorského eráru nie je jeho právnym nástupcom a bez výslovného prevzatia záväzku nie je viazaný súkromoprávnou smluvou, uzavrenou medzi bývalým uhorským štátom a obcou čo do záväzkov prispievať k vecným nákladom udržovania školy.1
(Rozh. zo 17. XII. 1935, Rv III 1122/34.)
Pri poštátnení obecnej ľudovej školy v r. 1909 žalujúca obec sa zaviazala voči býv. uherskému štátu, že bude na vecné a osobné náklady udržovania školy prispevať ročne sumou 3000 korún a že sa postará o potrebné školské miestnosti. Kúpou budovy pre školu sa však obec zadlžila a bola na svoju žiadosť býv. uhorskou školskou správou sprostená — až do splatenia amortizačnej pôžičky v roku 1925 — povinnosti: platiť smluvný ročný príspevok 3000 korún. — Referát MŠNO v Bratislave výnosom z 10. augusta 1931 prejavil, že štát náklad na školu v obci naďalej znášať nebude, školu dňom 31. augusta 1931 zrušil a vyzval obec, aby podľa § 23 zák. čl. XXXVIII:1868 zriadila v mieste obecnú školu. — Obec domáhala sa žalobou určenia, že smluva s býv. uhorským štátom, ktorou boly vymedzené jej povinnosti dotyčne udržovania školy, platí aj voči čsl. štátu.
Súd I. stolice sporu prekážajúcej námietke podľa § 180 č. 1 Osp. vnesenej čsl. štátom nevyhovel a žalobu zamietol. Odvolací súd jeho rozsudok potvrdil.
Najvyšší súd dovolaciu žiadosť žalujúcej obce zamietol. Dôvody:
Pre rozhodnutie otázky, či nárok je nárokom súkromnoprávnym alebo verejnoprávnym, je rozhodujúce, či strana, domáhajúca sa určenia nároku alebo jeho splnenia, je voči strane, voči ktorej sa tohoto určenia, resp. na ktorej sa tohoto splnenia domáha, ako druh proti druhovi v pomere nadriadenosti a podriadenosti.
Podľa § 23 zák. čl. XXXVIII:1868 v obciach, v ktorých konfesie nevydržujú ľudovú školu predpisom zákona vyhovujúcu a aj v iných v tomto zákone určených prípadoch, je obec povinná postaviť potrebné ľudovýchovné ústavy. Bremená týchto má znášať v prvom rade obec (§ 5) po prípade pri podpore štátu (§ 43 cit. zák.). Podľa § 80 cit. zák. má minister verejného vyučovania právo okrem týchto ľudovýchovných ústavov zriadiť len štátnym nákladom takéto ústavy.
Keď tedy býv. uhorský štát roku 1913 prevzal od žalujúcej obce obecnú školu a zriadil tam štátnu ľudovú školu, bolo povinnosťou štátu túto školu vydržovať. Prevzatie záväzku žalujúcou obcou voči štátu, že na vecné náklady tejto školy bude prispievať sumou ročných 3000 korún a pozdejší prejav býv. uhorského štátu, že do roku 1952 sprosťuje žalujúcu obec tohoto záväzku, staly sa tedy na základe čiste súkromnoprávnom i keď tieto smluvy smerovaly k dosiahnutiu verejného účelu, t. j. k opatreniu verejného vyučovania, lebo nebolo k tomuto záväzku zákonnej povinnosti ani so strany obce na poskytovanie príspevkov k vecným nákladom školy a ani zákonnej povinnosti štátu na sprostenie žalujúcej obce záväzku ňou prevzatého.
Medzi žalujúcou stranou a medzi býv. uhorským štátom došlo tedy k súkromnoprávnej smluve.
Otázka je však, či táto smluva viaže aj čsl. štát. So zreteľom na ustanovenie §§ 1 a 2 zák. č. 354/1921 Sb. z. a n. a § 1—4 zák. č. 156/1926 Sb. z. a n. niet pochybnosti o tom, že čsl. štát. nie je čo do závázkov bývalého uhorského eráru právnym nástupcom tohoto a že zaviazanosť Čsl. eráru za záväzky býv. uherského eráru — výjmuc prípady v § 1 zák. č. 156/1926 Sb. z. a n. a vo zvláštnych zákonoch uvedené — podľa § 4 tohoto zákona nastala len vtedy, jestli čsl. štát vzal výslovne na seba splnenie takéhoto záväzku. Nie je tedy čsl. štát viazaný ani smluvou, ktorou býv. uherský štát sprostil žalujúcu obec záväzku dotyčne prispievania k vecným nákladom udržovania spornej školy.
Riešenie otázky, či žalovaný čsl. štát po práve správne pokračoval, keď od žalujúcej obce žiadal príspevok na udržovanie spornej školy, vymyká sa — ako otázky povahy verejnoprávnej — pravomoci riadnych súdov, preto ňou a na ňu sa vzťahujúcimi vývodami dovolacej žiadosti Najvyšší súd nemohol sa zabývať. Verejnoprávna povaha tejto otázky nie je dotknutá súkromnoprávnou smluvou medzi žalujúcou stranou a býv. uhorským štátom uzavrenou už ani v dôsledku toho, že táto smluva podľa hore uvedených úvah Čsl. štát neviaže.

Srov.: Úr. sb. č. 441.

Citace:

č. 14785. Rozhodnutí nejvyššího soudu československé republiky ve věcech občanských. Praha: JUDr. V. Tomsa, právnické vydavatelství, 1936, svazek/ročník 17, s. 1101-1103.