NPD documents search: Váž. civ., 11 (1929), sv. 1

Čís. 5232.

S hľadiska § 2 zák. o podm. odsúdení a § 3 zák. o zahladení odsúdenia nerozhoduje kvalifikácia trestného činu, ktorá je určená v zákone, ale kvalifikácia podľa rozsudku.
(Rozh. zo dňa 26. februára 1935, Zm IV 404/34.)
Najvyšší súd v trestnej veci proti M. R., obžalovanému zo zločinu padelania súkromnej listiny, na základe verejného pojednávania zmätočné sťažnosti verejného obžalobcu a osobitného obhájcu čiastočne odmietol a čiastočne zamietol.
Z dôvodov:
Zmätočná sťažnosť verejného obžalobcu je bezzákladná. Mylný je názor verejného obžalobcu, že povolenie podmienečného odkladu výkonu trestu je v tejto veci vylúčené §om 2 zák. č. 562/1919, lebo obžalovaný pred spáchaním trestného činu, o ktorý tu ide, bol odsúdený pre zločin ukryvačstva v smysle § 370 tr. z. a len s použitím § 20 a § 92 tr. z. bol zločin prekvalifikovaný za prečin podľa § 370 tr. z. a odsúdený odpykal si trest koncom roku 1923, prípadne začiatkom januára 1924 a nového zločinu, pre ktorý bol v prítomnej veci odsúdený, dopustil sa dňa 25. januára 1932, tedy pred uplynutím 10 ročnej skušobnej doby.
Podľa rozsudku súdnej stolice v H. zo dňa 14. decembra 1923, resp. podľa rozsudku najvyššieho súdu zo dňa 26. februára 1935, vyneseného cieľom zachovania právnej jednotnosti, bol obžalovaný R. M. uznaný vinným na miesto zločinu prečinom ukryvačstva podľa § 370 tr. z. a bol odsúdený bezpodmienečne na základe § 370 tr. z. — zrejme odst. 1 — za použitia § 92 tr. z. do väzenia na 3 mesiace jako k trestu hlavnému, ku strate úradu na 3 roky a ku strate práva volebného do obcí na 1 rok ako k trestom vedľajším. Do trestu na slobode bola mu zarátaná predbežná väzba od 30. septembra 1923 do 14. decembra 1923. Bolo vyslovené, že obžalovaný spáchal svoj čin z pohnútok nízkych a nečestných. Rozsudok nadobudnul hneď moci práva. Poneváč zo spisov nevysvitá, že by bol obžalovaný R. z väzby prepustený po vynesení pravoplatného rozsudku, je zrejmé, že odpykal svoj trest koncom decembra 1923. Taktiež nevysvitá zo spisov, že by bolo bývalo vyslovené zahladenie odsúdenia podľa § 10 zák. č. 111/1928 Sb. z. a n. Poneváč obžalovaný bol odsúdený pre čin spáchaný z pohnútky nízkej a nečestnej, treba skúmať v smysle § 2 zák. č. 562/19 Sb. z. a nar., po uplynutí jakej doby neplatí — Čís. 5232 —
zákaz povolenia podmienečného odkladu výkonu trestu pri opätovnom jeho odsúdení.
Podľa § 2, odst. 2. cit. zákona obmedzenie podľa odst. 1. cit. §u neplatí, uplynulo-li do dňa, kedy obžalovaný spáchal nový trestný čin, pri prestupkoch a prečinoch päť rokov, pri zločinoch desať rokov odo dňa, kedy bol trest vykonaný. Podľa § 327, odst. 2. tr. p. rozsudok má obsahovať zákonitú kvalifikáciu činu. Tento predpis je preto dôležitý, lebo s kvalifikáciou činu za zločin alebo za prečin sú spojené rôzne následky. Nakoľko zo zákona niečo iného neplynie, následky odsúdenia spojené so zločinom len v tom prípade je možno na obžalovaného aplikovať, keď rozsudok kvalifikuje jeho čin za zločin.
Čin, ktorý je podľa zákona zločinom, nemusí byť zločinom podľa rozsudku. Podľa § 20 tr. z., platného na Slovensku a Podk. Rusi, väzenie možno vymerať len na prečiny. Preto súd kvalifikuje taký čin, ktorý je podľa zákona zločinom, za prečin, nakoľko vymeriava obžalovanému trest väzenia. V tomto prípade, nakoľko zo zákona niečo iného neplynie, môže sudca uložiť obžalovanému len také následky odsúdenia, ktoré sú určené pre prečiny. Kvalifikácia trestného činu podľa rozsudku je smerodatná na príklad pri určení doby vedľajších trestov podľa § 57 tr. z. a § 3 zák. č. 75/1919 vo znení vyhlášky č. 123/1933 Sb. z. a n. To isté platí na použitie vyhostenia podľa § 64 tr. z.
Podľa znenia § 2, odst. 2 zák. č. 562/1919 tu uvedený predpis zákona nehľadí na tú kvalifikáciu činu, ktorá je určená v zákone, lež na tú, ktorá je uvedená v rozsudku odsudzujúcom, lebo určuje dobu, pred uplynutím ktorej je povolenie podmienečného odkladu výkonu trestu vylúčené, hľadiac na pravoplatný rozsudok, ktorým bol predošlý trest určený. Podporuje tento názor aj porovnanie § 2 zák. č. 562/1919 s § 3 zákona č. 111/1928 o zahladení odsúdenia. Tieto zákonné predpisy súvisia. Podľa § 3, lit. b) zákona o zahladení odsúdenia skušobný čas činí desať rokov, ide-li o odsúdenie pre zločin k trestu na slobode troch mesiacov alebo kratšiemu, alebo o odsúdenie pre prečin k trestu na slobode prez tri mesiace, a podľa lit. c) päť rokov vo všetkých ostatných prípadoch, ktoré nie sú uvedené v bodoch a) a b) § 3. Aj u tohoto § treba riešiť otázku, či má zákon na mysli zákonnú kvalifikáciu činu za zločin alebo kvalifikáciu obsaženú v rozsudku podľa práva platného na Slovensku a Podkarpatskej Rusi. Podľa tisku č. 566 Národného shromaždenia na túto otázku hľadel ústavne právny výbor senátu Národného shromaždenia, a vo svojej citovanej zpráve pod č. I. d) vyslovil názor, že nemá rozhodovať kvalifikácia činu trestného podľa zákona, avšak skutočnosť, na jaký trest zneje rozsudok, tedy kvalifikácia činu trestného podľa rozsudku. Ústavne právny výbor poslaneckej snemovne vo svojej zpráve obsaženej v tisku č. 975 tiež hľadel na to, že je rozdiel medzi trestným zákonom platným v historických zemiach a zákonom platným na Slovensku a Podkarpatskej Rusi a že trestný zákon platný na Slovensku a Podkarpatskej Rusi povoľuje korekcionalizáciu činov, ktoré sú podľa zákona zločiny, na prečiny. Práve preto bola — jako uvádza spomenutá zpráva ústavného výboru — u prečinov pojatých do ustanovení lit. b) § 2 návrhu, resp. do § 3 lit. b) zákona čís. 111/1928 — stanovená výška trestu prez tri mesiace, aby ťažšie prečiny na Slovensku a Podkarpatskej Rusi boly postavené na roveň zločinom, na ktoré bol uložený trest troch mesiacov alebo kratší. Správne je možno tedy uzatvárať, že zákonodarca aj v § 2 odst. 2 zák. čís. 562/1919 hľadel na kvalifikáciu určenú v rozsudku, a chcel stanoviť, že keď rozsudok kvalifikoval predošlý čin obžalovaného za prečin, vtedy — nakoľko obžalovaný sa dopustil nového trestného činu po uplynutí 5 rokov od výkonu trestu — nie je vylúčený podmienečný odklad výkonu trestu ani v tom prípade, keď predošlý čin bol kvalifikovaný za prečin len podľa § 20 tr. z. a trest bol vymeraný pre čin spáchaný z pohnútky nízkej a nečestnej. Poneváč v tomto prípade obžalovanému bol vymeraný predošlý trest podľa rozsudku za prečin a od výkonu trestu do 1. januára 1932, totiž do spáchania nového trestného činu päť rokov už uplynulo, preto neľze považovať povolenie podmienečného odkladu výkonu trestu za vylúčené §om 2 zák. čís. 562/1919 a treba skúmať, či, hľadiac k ustanoveniam § 1 cit. zák., je možno povoliť obžalovanému podmienečný odklad výkonu trestu, alebo nie.

Citace:

č. 5232. Rozhodnutí nejvyššího soudu československé republiky ve věcech trestních. Praha: JUDr. V. Tomsa, právnické vydavatelství v Praze, 1936, svazek/ročník 17, s. 112-114.