NPD documents search: Váž. tr., 1-2 (1919-20)

Čís. 4511.

Z ustanovenia § 8 odst. II. č. 3 zák. č. 533/19 Sb. z. a n. plynie, že len tí výrobcovia vína alebo iných, v § 1 č. 1 a 2 cit. zák. menovaných nápojov, sú oslobodení od povinnosti platiť všeobecnú daň nápojovú z množstva vyrobených nápojov neprevyšujáceho maximum vymedzené v prevádzacom nariadení, ktorí vyrábajú víno alebo výšspomenuté nápoje pre vlastnú spotrebu, neobchodujú nimi, ani ich nečapujú.
(Rozh. z 25. októbra 1932, Zm IV 365/32.) Najvyšší súd v trestnej veci proti J. K., obžalovanému z ťažkého dôchodkového priestupku, na základe verejného pojednávania o opravnom prostriedku generálneho prokurátora pre zachovanie právnej jednotnosti takto sa usniesol: Opravný prostriedok pre zachovanie právnej jednostnosti, podaný generálnou prokuratúrou podľa § 3 nar. č. 800/916 min. sprav., vydaného na základe § 101 zák. čl. XI:1909, a podľa § 441 tr. p. uznáva sa dôvodným a vyslovuje sa, že pravoplatným rozsudkom vrchného súdu v Košiciach, oddelenia pre Podkarpatskú Rus, jako odvolacieho súdu dôchodkového, zo dňa 13. apríla 1931 čís. To VII 667/30-11, bol porušený zákon v ustanovení § 8 odst. II. čís. 3 a §§ 10 a 26 zák. zo dňa 25. septembra 1919, čís. 533 a § 14 vlád. nar. čís. 666/1919, resp. čís. 679/1920 Sb. z. a n. Toto usnesenie ale v smysle posl. odst. § 442 tr. p. nemá účinku na shora označený oslobudzujúci rozsudok vrchného súdu.
Dôvody:
Podľa pripojených správnych a súdnych spisov doznal J. K., že pri revízii, prevedenej dňa 9. augusta 1926 dozorčími orgány v jeho sklepe, bol zistený schodok 121 litrov vína. K. doznal tiež, že toto množstvo spotreboval vo svojej domácnosti a hájil sa tým, že jako veľkovýrobca má podľa zákona nárok na spotrebovanie vyrobeného vína do 200 litrov bez zapravenia spotrebnej dane za toto množstvo. Pri tom sa dovolával ustanovenia § 8 odst. II. č. 3 zák. č. 533/1919 Sb. z. a n. a § 14 vlád. nar. č. 666/1919 Sb. z. a n. Podľa týchto predpisov vraj každý výrobca vína nie je povinný do 200 litrov vína svojej vlastnej výroby zdaniť a môže toto množstvo pre seba spotrebovať bez zapravenia dane. Krajský súd v Berehove jako dôchodkový trestný súd uznal však stranu vinnou ťažkým dôchodkovým priestupkom podľa § 8 odst. II. č. 3 a § 10 zák. č. 533/1919 Sb. z. a n. a odsúdil ju rozsudkom zo dňa 5. decembra 1930 č. Tf 588/28 podľa obžaloby finančného riaditeľstva v Berehove pre skrátenie všeobecnej dane nápojovej a paušalovanej dane z obratu v čiastke 145 Kč 20 hal. na jednonásobnú pokutu v čiastke 145 Kč 20 hal. V odôvodnení rozsudku vyslovil súd, že podľa § 8 odst. II. č. 3 cit. zák. je povinný platiť daň, kto vyrába víno pre spotrebu vlastnú, presahuje-li výroba určité množstvo vo vykonávacom nariadení stanovené. Toto množstvo činí podľa § 14 vlád. nar. č. 666/1919 Sb. z. a n. 100 litrov a bolo zvýšené vlád. nariadením číslo 679/1920 Sb. z. a n. na 200 litrov. Spomenutý § 14 hovorí: Najvyššie množstvo výroby pre vlastnú spotrebu, ktorá nepodlieha dani, stanoví sa pre kalendárny rok jedným stom litrov pre domácnosť a druh nápoja. Zo znenia tohoto § — podľa názoru krajského súdu, — je zrejmé, že len ten výrobca vína, ktorý pre vlastnú spotrebu vyrába najviac 100, resp. 200 litrov, nie je povinný svoj výrobok zdaniť. Z toho vraj neľze však vyvodiť, že každý výrobca vína, trebárs i veľkovýrobca, ktorý vyrába o veľa viac než 200 litrov, má nárok na to, aby z vlastnej výroby, presahujúcej 200 litrov, mohol spotrebovať pre svoju domácnos´t 200 litrov bez zaplatenia dane. Súd prvej stolice zastáva názor, že len malý výrobca vína, ktorý pestuje víno len pre vlastnú spotrebu a nevyrába celkom viac než 200 litrov. je sprostený platenia dane nápojovej. To vysvitá podľa názoru súdu i z ustanovenia § 10 cit. zák., podľa ktorého vzniká povinnosť výrobcu nápojov zaplatiť daň dňom ukončenia výroby a daň je splatná najpozdejšie nasledujúceho všedného dňa, rozhodne však prv, než sa nápojov užije ku spotrebe.
Na odvolanie J. K. zrušil vrchný súd v Košiciach rozsudkom zo dňa 13. apríla 1931 č. To VII 667/30 rozsudok prvej stolice a sprostil ho obžaloby pre ťažký dôchodkový priestupok z týchto dôvodov: Poneváč zo znenia zákona nie je zrejmé, že sa robí rozdiel medzi výrobcom, ktorý pestuje víno pre svoju vlastmi spotřebu, a medzi výrobcom, ktorý ho pestuje vo väčšom rozmere, tedy i pre obchod, a vrchný súd neshľadal, že by sa opak tohoto názoru dal vyvodiť z ustanovenia § 10 zák. čís. 533/1919 Sb. z. a n.; nedopustil sa obžalovaný, keď schodok vína per 121 litrov neohlásil, ťažkého dôchodkového priestupku podľa § 8 odst. II. čís. 3 a § 10 zák. čís. 533/1919 Sb. z. a n., poneváč bol oprávnený ponechať si ono množstvo pre vlastnú spotrebu.
Tento názor je však mylný. Z doslovu § 8 odst. II. čís. 3 cit. zák. ide na javo, že tento predpis má na mysli len prípad, kedy niekto vyrába víno alebo iné nápoje v § 1 čís. 1 a 2 uvedené len pre vlastnú spotrebu, bez toho, že by obchodoval s týmito nápojmi alebo ich čapoval. (Viď rozh. najvyššieho správného súdu zo dňa 11. mája 1928 č. 14143/27 Bohuslavova sbierka č. 4259.) Sú tedy ten tito výrobci uvedených nápojov oslobodení od povinnosti plati´t všeobecnú daň nápojovú čo do množstva vyrobených nápojov, ktoré nepresahuje maximum stanovené v prevádzacom nariadení (200 litrov). Nesprávny je výklad týchto predpisov v tom smysle, že tiež ti výrobci dotyčných nápojov, ktorí s nimi obchodujú alebo ich čapujú, sú oslobodení od povinnosti platiť všeobecnú daň nápojovú čo do onoho množstva vyrobených nápojov, nepresahujúceho ovšem maximum stanovené v prevádzacom nariadení, ktoré spotrebujú vo vlastnej domácnosti. Že tento výklad nie je správny, plynie z povahy cit. predpisu, ktorý — pokiaľ obsahuje ustanovenie o oslobodení od dane — je predpisom výnimečným a nepripúšťa tedy v tomto smere nejaký extenzívny výklad. Nesprávnosť tohoto výkladu plynie však tiež z pozitívneho ustanovenia § 11 cit. zákona, v ktorom sa stanoví, že minister financií je zmocnený ... povoliť výrobcom vo veľkom a obchodníkom vo veľkom, aby za smluvený paušál smeli užívať zo svojich zásob pre vlastnú spotrebu. Z toho plynie, že nie je možné právom sa dovolávať ustanovenia § 8 odst. II. čís. 3 cit. zákona pre nárok, aby nebolo podrobené všeobecnej dani nápojovej 200 litrov vína z výroby celkovej, trebárs výrobca tvrdí, že ich vyrobil výhradne pre spotrebu vo vlastnej domácnosti. Zo znenia § 14 vlád. nar. č. 679/1920 Sb. z. a n. ide na javo, že len ten výrobca vína, ktorý pre vlastnú spotrebu vyrobí najviac 200 litrov, nie je povinný svoj výrobok zdaniť. Z toho neľze však vyvodiť, že každý výrobca vína, trebárs i veľkovýrobca, ktorý vyrába o mnoho viac než 200 litrov, má nárok na to, aby mohol z vlastnej výroby, presahujúcej 200 litrov, spotrebovať pre svoju domácnosť 200 litrov a nemusel za to daň nápojovú platiť. Jednotlivec môže tedy vyrobi´t a spotrebovať vo vlastnej domácnosti bez dane 200 litrov vína. Vyrobí-li však viac než 200 litrov, musí zdaniť celkovu výrobu. Ustanovenie o oslobodení 200 litrov má účel, aby tí početní drobní výrobci, u ktorých by sa vyberanie dane s celou príslušnou kontrolou nevyplácalo, boli vôbec vyňatí z ustanovení zákona, jako to vysvitá z bodu 6 záhlavia II. ministerského odovodnenia zákona č. 533/1919 Sb. z. a n. Poneváč shora označené porušenie zákona je tedy zrejmé, bolo treba rozhodnúť v smysle tohoto usnesenia s dodatkom, že hľadiac na tú okolnosť, že toto porušenie zákona bolo v prospech oslobodeného obžalovaného, usnesenie najvyššieho súdu nemôže mať podľa posl. odst. § 442 tr. p. účinok na dotyčný rozsudok vrchného súdu.

Citace:

Čís. 4511. Rozhodnutí nejvyššího soudu československé republiky ve věcech trestních. Praha: JUDr. V. Tomsa, právnické vydavatelství v Praze, 1933, svazek/ročník 14, s. 266-269.